Ťažký vzduch v dopravnom prostriedku osvieži na zastávke pri Tescu pootvorenie dverí. Lapáme po dychu, vánok nás osvieži a preberie k životu. Monotónny rituál vrcholiaceho leta v Bratislave. Únava mizne akoby švihnutím prútika, keď nastúpia kontrolóri z DP. Usilovne hľadáme, hrabeme po vreckách a dámy v kabelkách, hľadáme časové predplatné lístky. Neuveriteľné, ale nikto necestuje načierno. Všetci sme prekvapení, dokonca aj ja. Podvedome, vždy tŕpnem. Že by svedomie? V okamihu, po kontrole nastáva uvoľnujúci pocit. Deduško sediaci pri mne, srší vtipom:
- Celý život som chodil načierno a nikdy ma nechytili... Až ma to štve, že som už starý a chodím zadarmo! Chýba mi ten strach, viete, mladý pán?
Adresuje to mne, ale chechcú sa všetci naokolo. Prenikavý hlas starkého sa nesie celou prednou časťou harmoniky. Ako málo stačí ku šťastiu, premýšľam a pozerám do rozveselených očí spolucestujúcich. Ujo je zjavne potešený. Urobil všetkým, ktorí stoja alebo sedia popri ňom, dobrú náladu na začiatku pracovného dňa. Viacerí vystupujeme pri bývalom Avione a rýchlym krokom smerujeme za svojím cieľom. Väčšina sa ponáhľa do zamestnania, ja idem k tržnici. Mám voľný deň. Je mi príjemne. Dýcham zhlboka, ako doktor kázal. Odolám pokušeniu zapáliť si cigaretu a chce sa mi... pískať melódiu Neviem byť sám... Deduško mizne vo dverách Zory, predbehol ma. Smäd je naozaj veľký učiteľ. Aj dôchodcu naučí rýchlej chôdzi a pridá dĺžku jeho krokom, na chvíľu uľaví od koxartrózy. Míňam sklenenú výplň kaviarne, keď ho zazriem. Obradne dvíha pohár a pripíja na zdravie, na diaľku, mne neznámemu pasažierovi, ktorý mal to šťastie cestovať s ním.
V tržnici stretávam kamaráta, vlastne skôr suseda. Pracuje aj na dôchodku, aby si prilepšil na pivko a neodčerpával z rodinného rozpočtu. Manželka ho vidí zriedka, ale mávne rukou, keď ho podpichnem, či sa nebojí nechávať, svoju, stále peknú ženušku osamote:
- Keď nerobím, myslíš, že som doma? Hovno! Sedím v krčme. Magda si, zaboha, nezapamätá, kde ma má nájsť. Keď som v robote, hľadá ma v hostinci a naopak! Je z toho popletená, pojašená... Nehnevá sa na mňa, že tam vegetujem a mám ju preto rád...
Smejeme sa spoločne. Ferko si prečeše vlasy starodávnym hraškovozeleným hrebeňom. Povinným doplnkom chlapcov z Korza v 60. rokoch minulého storočia. Vlasy má dlhé, ale upravené. Okolo slúch, akoby nalepené. Chcel by som ho vidieť, keď je vonku vietor... Mal by som mu isť, niekedy, namiesto pani Magdušky, naproti. Ale len ak bude vietor... Pozýva ma na pivo:
- Poď, dáme jedno malé. To môžem, zaplatíš...
Presviedča rozhodnutého. Tak si dáme. Po jednom malom. Normálne nepijem, len výnimočne. Je len osem preč a už je dôvod...
