Náš dom v centre Bratislavy bol postavený v roku 1933. Pôvodne pre policajtov, ktorí slúžili v budove riaditeľstva, známej pod názvom U dvoch levov. Dnes ho obývajú vdovy po ich nasledovníkoch z radov bývalého ZNB a my, "noví" prišelci. Nasťahoval som sa sem v roku 1997. Nepamätám si presne dátum, ale bolo to pred tým smutným dňom, keď v Paríži zomrela princezná Diana, koncom leta. Lady Di nespomínam náhodou, na jej tragickú smrť je naviazaná historka, ktorá tvorí úvod tohto malého príbehu.
Na druhý deň skoro ráno, po nasťahovaní, okolo šiestej - som sa zobudil na "vypeckovaný" zvuk televízora. Syn ma chcel prebrať touto neuveriteľnou, prekvapujúcou správou o smrti legendárnej ženy. Vzápätí, hneď ako som vstal, sa ozval zvonček. Dlho, neprerušovane. Vyzváňal "o dušu". Dotackal som sa rozospatý ku dverám, za mnou (kto nás tu tak rýchlo objavil - že tu bývame?), ako tieň, Boris. Otvorím. Vonku stál veľký chlap, o hlavu vyšší ako ja a spustil: "K...va, buzerant vyj....ý, prisťahovalec sk.....ý! Okamžite to stíš! Ešte ste sem len prišli a už robíte bordel, do pi.e!" Nestihol som zareagovať. Bol som v šoku. Potočil som sa k synovi. Bol biely ako stena. Chlapisko sa naraz otočil na opätku a mašíroval dole schodmi, naďalej hundral popod nos vulgárne nadávky na našu adresu. Buchli dvere...
Tak sme sa zoznámili s našim prvým susedom.
Bolo to niečo neuveriteľné. Také privítanie som nečakal. Zatvorili sme, sadli si do izby a uvažovali nad tým, čo je to za blázna... O pár dní som sa zoznámil so všetkými v dome a s niektorými aj skamarátil. Pri "povinných" pohárikoch prišla reč aj na spodného suseda, ktorého nazvem Matúš. Dozvedeli sme sa, že tento čudák sa s nikým nedohodne a jeho bláznivý výstup pred našim bytom bol v norme... "To si necháte ľúbiť, takéto správanie? Ak by som nebol v šoku, tak sa do neho pustím!" Povedal som pri stretnutí s mladším, dnes už starším kamarátom Peťom. "A čo narobíš? Len 'pindá a pindá'. Nikdy nikoho fyzicky nenapadol, tak čo?" Bola to naozaj čudná odpoveď. Nechal som to tak, mali sme iné starosti...
Po celé prvé roky nášho spolunažívania dochádzalo k sporadickým stretom s "bláznivým" Matúšom. Ak sme sa občas pozabudli (aj na pravé poludnie, večer alebo ráno sa to už nikdy neopakovalo, dávali sme si na to "bacha") a nechali hlasnejšie rádio alebo televízor, neváhal a vybehol hore schodmi, kde ma zasypal nadávkami. Časom už nebol natoľko vulgárny (možno len preto, že som nikdy nereagoval a neodpovedal). Stíšil som zvuk a "kašľal" na neho.
Pohár pretiekol v ten deň, keď som kupoval chladničku. Keď mi ju kamaráti pomáhali vyniesť, popadalo zo škatule zopár kúskov polystyrénu. Samozrejme, že by sme ho neskôr pozbierali, ale Matúš dovtedy nevydržal. Vybehol z dverí a spustil: "Pán sused, dúfam, že tento bordel okamžite upracete?!" Naraz som bol pán sused... Nijako ma to neroznežnilo a okamžite som 'zakontroval': "Starajte sa o seba! Viem, čo mám robiť!" Bolo to prvý raz, čo som sa mu postavil. Prekvapený sa stiahol a zavrel za sebou dvere. O pár dní však bolo všetko po starom. Nakričal na mňa, že mám televízor tak nahlas, že sa mu kýve stropná lampa - aj obrazy na stenách. Po rokoch pridal buzeranta, prisťahovalca a vyj....a...
Na druhý deň ráno som sedel zadumaný v práci. Kolegyne sa ma vypytovali, že čo mi je a tak... Zobral som telefónny zoznam, našiel si príslušné číslo a vytočil "milovaného" suseda Matúša (bol v slobodnom povolaní - do práce chodil po večeroch). Zdvihla jeho manželka. "Dobrý deň! Poprosím k telefónu vášho manžela". "Nie je doma", odvetila. "Poprosím vás, odkážte mu, že ak sa ešte raz objaví s krikom vo dverách môjho bytu, odstrelím mu gule. Prisahám!" Položil som telefón a pobavene sledoval úžas na tvárach mojich kolegýň. Od toho dňa prestal Matúš existovať. Teda, niežeby zmizol z domu, to nie. Prestal existovať pre mňa. Keď som išiel domov alebo von, počul som ako rýchlo zatvára dvere, aby sme sa nestretli (ak bol doma, vždy načúval pri pootvorených dverách a nazeral kto ide po schodisku). Svoju zlosť si vybíjal aj naďalej, ale už nikdy nie na nás... Často som ho počul ako kričí na malé deti, keď sa hrali trocha hlučnejšie na dvore, alebo keď utekali po schodoch. Nerozpakoval sa vulgárne vynadať ani im.
Mal by som podotknúť, že je to mimoriadne pestovaný chlap, ktorý sa stará aj o svoju kondíciu. Posilňuje a je to na jeho postave vidieť. Hádam to bolo dôvodom, že sa mu nikto v dome nepostavil zoči voči...
Po 9. rokoch som sa dozvedel, že predal byt a odchádza. V dome nastalo veselie. Peťo mi pri náhodnom stretnutí povedal: "V deň keď zmizne, otvoríme šampanské a všetci sa ožerieme od toľkého šťastia!" Veľmi na šťastie neverím, ale naozaj, prišiel "D day", keď som pred domom zbadal sťahovací voz. Vo vchodových dverách stál Matúš, "riadiaci" pomocníkov. "Dobrý deň", hovorím (asi po 5. rokoch) a podávam mu ruku (prvý raz v živote). Prijal ju evidentne dojatý. "Naozaj sa sťahujete?" "Áno, pán sused, predal som byt", odpovedá a zrejme som jediný z celého baraku, kto sa s ním lúči. Pozerá mi uprene do očí. "Tak veľa šťastia", hovorím, "vám i vašej rodine". Odišiel a nastalo ticho. Nič ma nepobáda k tomu, aby som vypeckoval zvuk, aby som si pustil nahlas Beatles, či Bee Gees. Nejako je tu otupno...
No nie nadlho. Po týždni sa dole nasťahoval nový sused. Zo zahraničia. Ír... Už niekoľko dní sa otriasa celý dom. Oslavuje bez prestania nový byt - a s ním niekoľko veselých Britov a mladých slovenských dievčat... Je tu živo...:)
Ozaj... Aby som nezabudol: Arabi majú pravdu!
Poznámka:
Pre poškodenie článku (10 minút po jeho uverejnení), musel som urobiť opravu a asi po hodine som ho reaktivoval. Poznamenávam to, aby som objasnil tie dve reakcie ešte na pôvodnej verzii zo 14.11., asi o 22.50 hod.
