Platím. Vyberiem bankomatovú kartu. Pchám ju do čítačky. Tak ako som zvykol s predošlou, napríklad v rakúskej Bille. Pumpár sa ma niečo pýta. Zvýšeným, nepríjemným hlasom. Keď vidí moje zmätkovanie, zopakuje: "Akú máte kartu?"
Je podráždený. Nechápem prečo. Sme tu iba sami dvaja. Žiadny tlak, nikto nás nesúri. Opáčim:
"Bitte?"
Nikdy sa mi nestalo, aby po mne niekto v Rakúsku vykrikoval. Som zmätený, neistý. "Nerozumel" by som ani slovenčine, keby na mňa takto ziapal pumpár v Bratislave... Som predsa zákazník. Slušný. Znechutený z jeho správania. To áno.
"Karte!", kričí. Nechápem. Pozerám sa von z okna. Hľadám svojho spolucestujúceho, ktorý umýva sklá auta. Hypnotizujem ho pohľadom, vyzývam, vysielam signály. Aby prišiel a vysvetlil tomuto neokrôchancovi, že takto sa správať nemôže.
"Nerozumiem", poviem ako mi zobák narástol.
"Potrebujem vedieť, akú máte kartu?", vyštekne plynulo bratislavskou slovenčinou.
"Á, kurva!", zahreším: "Mohlo mi napadnúť, že ste Slovák!"
