Ale videl som ju už predtým v autobuse... Cestou čiernou Petržalkou svetlá vozov naznačovali: dnes je zvláštny večer. Všade naokolo tma. Prvý raz na prahu mojej päťdesiatej jesene. Pri kostole, tam kde je socha bývalého pápeža, tam som ju na okamih uvidel..., prvý raz.
Nemala krásnu čiernu ružu na kabáte, ani neodkladala svoj kord. Voňala pôrodom začínajúcej sa noci. Zvláštnou, dojímavou zmesou, ktorá, ako pitralon vášho otca, pripomína detstvo a obraz jeho otca. Vznášala sa na oblohe a nebola rozoznateľná od tmavej vody kanála. Prešiel som mostom na na moje milovane "šafko" v rozkopanom parku...
Po Štúrovej som kráčal ako čiastočka zo stá tisícov čiastočiek, ktoré tadiaľ predo mnou chodili - s malým rozdielom: podo mnou bola dlažba, navŕšená na tých hlinených a vychodených z minulosti. Ten neobarokový dom, druhý za univerzitou, je temer zrekonštruovaný, ten secesný je obalený sieťou. Ide do servisu. Chvalabohu!
Potom som sa vrátil a nastúpil do električky. Spoza skla som sledoval domy, ktoré tu boli pred nami a budú po nás.
Dýchal som vôňu jesene... Párkrát do roka to cítim vo vzduchu. Zmenu ročného obdobia. Nasávam svojim veľkým nosom. Nemáta ma Vivaldi, ani kalendár. Dnes prišla moja osobná, krásna jeseň. Je vo vzduchu.
