Na oblohe bol atómový mrak, ohraničený Veľkým Draždiakom, nemocnicou a kulturákom.
O chvíľu sa spustil dážď. Znásobil silu "rozteplených" stromov, asfaltu, starých rozpadnutých, zaschnutých exkrementov - náhle znovuzrodených. Ramena rieky presýteného rozkladným parfumom. Myriádami okrídleného hmyzu.
Zatočila sa mi hlava. Na chvíľu som si myslel, že odpadnem. Prenikavý meč zasiahol mozog, nos - tackal som sa v náhlom nálete kvapiek, ktoré s teplom zeme reagovali ako voda na rozpálenú platňu.
K.O. neprišlo, "len" sila prírody. Na okamih mi zaslzili oči a vyrazilo dych. Myslel som, že sa už neobnoví... Tak som ju (prírodu) neprecítil ani na dne spáleneho koryta vysušenej rieky ovenčenej roztavenými slnečnicami, ani v smršti na vrchole hory - vtedy, keď sa jeseň premieša studeným prúdom prichádzajúcej zimy. Keď vo vzduchu cítime roztrhnutý balík snehu.
Bomba dopadla.
http://lennthompson.typepad.com/photos/uncategorized/rain_1.jpg
