Milá Yaneta (o pocitoch muža na počiatku jesene)

Ako si to myslela, ... ako sa vidím? Čo odpovedať? Fyzicky: som obyčajný chlap, plný komplexov pre nadváhu a preto, že krívam. Ráno sa na seba nepozerám, len pri holení.

Vo svojej hlave sa vidím inak. Tam som Old Shatterhandom, Mahátmom Ghándím a Matou Hari, dohromady. Múdry, krásny a pre konšpirovaný.
Nechcem vidieť čiernobielo a ani ružovo. Celý život, tak ako ty, hľadám: spravodlivosť, porozumenie, lásku a seba samého. Utrpel som nesčítateľne množstvo faciek pre svoju hubu. Niekedy som slonom v porceláne. Pokašlem aj to, čo sa nedá.

Akosi neviem prísť na to, že by som to robil náročky. Stále sa zapodievam otázkou: nekrivdím?
Ak nadobudnem "istotu," idem do veci aj keby som mal schytať. Často sa mýlim a ublížim, nechtiac a v najlepšom úmysle. To je potom trapas. Niet väčšieho, keď zistím, že som prestrelil ...

Ono je to tak: od detstva prijímame vnemy zo svojho bezprostredného okolia. Prvá je rodina, potom kamaráti, škola a samovzdelávanie. Ak máme na ňu šťastie (na rodinu), dáva to predpoklady: na výber priateľov, na prístup k životu. Zdedíme, občas, dobré vlastnosti, ktoré nám pomáhajú v ďalšom raste.

Ale mám priateľov, ktorí vyrastali bez nej, v detských domovoch, v cudzom svete. Čudujem sa akí sú to skvelí ľudia, aj bez rodinného zázemia.

Asi to nie je len výchovou, ale aj génmi. O tých neviem nič, iba tuším, že predurčujú náš (ne)úspech.
Ja som mal na rodičov šťastie, ale neviem ako som ho využil! Nie som si istý ani tým, nakoľko boli tí moji rodičia spravodliví a múdri. Môžeme sa len konfrontovať so svetom okolo seba. Až ten určí naše miesto a overí kvalitu toho, čo je v nás. Dodnes - s istotou neviem. Ak si je niekto istý, že to neomylne vie, Boh s nim!

Vyrastali sme len pri mame a otca som videl málo. Ale, vďaka nemu som veľa čítal. Akosi mi to vynahradil, takto. Aj keď viem, že zjednodušujem, pretože mi chýbalo jeho pohladenie a úprimný rozhovor (už ťa vidím, myslíš, že vieš, kde je zakopaný pes :o)). To, ale neznižuje hodnotenie, že som mal šťastie - aj pre "takého" otca. Pretože "takých" otcov je veľa. Všetko okolo nás má vplyv na to akí budeme. Gény, spolu s výchovou urobia inventúru a vyselektujú tovar, ktorý neakceptujeme.

Ostáva mi "len" veriť, že sa blížim k "ideálu": poznať samého seba a neubližovať druhému, bezdôvodne... Dobrý trapas, taká viera na prahu päťdesiatky. Čo narobím? Dúfať, že stretnutie so životom som zvládol, že som mal dobrých učiteľov a môžem hodnotiť, aspoň trocha. Hádam sa tí, ktorí ma poznajú od mladosti i tí, na ktorých som natrafil cestou, nemýlia.

Ne som si istý, či som odpovedal na otázku, ktorú si mi nepoložila. Nie som si istý ani tým, či si prečítaš moju odpoveď. Snažím sa len o pochopenie, že robím a hodnotím podľa svojho najlepšieho svedomia. Občas sa mi pošťastilo, že to vyšlo. Je niekto taký, kto je so sebou stopercentne spokojný? Nezávidím! Dúfam, že som sa pri tých konfrontáciách niečo dozvedel, naučil a pomohol - podľa svojich možností - najlepšie ako som vedel.