Odchádza minulosť, spomienky , knihy, lásky a rodičia.
K Tvojej láske, mieru, súcitu
Modlí sa ľudský žiaľ
Ľud kľaká, aby za dobrotu
Tvojej moci ďakoval
Cele chápanie času a priestoru okolo nás, to všetko je izolované od ostatného sveta. Nie je tu nič reálne, možno naozaj žijeme v matrixe.
Z lásky, mieru, súcitu
Otcom je nám Boh
Z lásky, mieru, súcitu
Si jeho dieťaťom
Sedím a píšem v samote svojho vesmíru, niekde na okraji registrujem konanie druhých. Mám tendenciu myslieť si, že takto chápeme a preciťujeme svet všetci.
Ľudské srdcia súcitné sú
Súcit aj láska doposiaľ
Ľudskú i božskú formu nesú
A mier sa v ľudskosť zaodial
Niekde za nami je stratený svet, v spomienkách ostatných. Vnikneme do neho a odídeme, nebadane, iba rodina a generácia súputníkov nachvíľu na nás spomína, kým sa nestane, že po rokoch iba náhodou niekto postojí pri našom hrobe a náhodou zablúdi pohľadom na naše meno, ak je náhodou napísane na náhrobku.
V žiali ideme sa pomodliť
Na večnosť bez veku
Nech láska, pokoj, aj súcit
Sú v Bohu aj v človeku
Celé to fantastické, individuálne odchádza s nami. Žili sme naozaj náhodne a zbytočne, ak je to tak, že všetko prišlo náhodou. Nič po nás neostane, ak náhodou nie ste Isaac Newton? Aj tomu je to nanič?
Ľudskú tvár nebo miluje
Turka, Žida tiež
Kde láska a súcit je
Tam Boha zažiješ
Vložené verše: William Blake, preklad: Marián Andričík. Ilustrácia: http://www.penwith.co.uk/artofeurope/blake_ancient_of_days.jpg
