Býval som na Šmeralovej (dnes opäť Kozej) ulici v Bratislave. Pod Palisádami. Patrí medzi najstaršie v meste, nachádza sa niekoľkosto metrov, keď idete smerom dole, pod hradným kopcom. Znovu vyrástla v 19. storočí na troskách starých budov a časti Evanjelického cintorína. Niekde tam sa stratil aj hrob Mateja Béla. Na Panenskej ulici, začínajúcej v hornej časti vpravo, nájdete aj dnes niekoľko pamätných tabúľ odkazujúcich, trebárs, na Štúra...
Nižšie na Konventnej, ktorá je s Panenskou paralelná, sú budovy pamätného Evanjelického lýcea s menoslovom slávnych Slovákov, ktorí tam študovali alebo prednášali. V starej budove i v druhej novšej... Najväčším písmom je vysekané meno M. R. Štefánika, aj podľa toho je ľahké usúdiť, z ktorého obdobia register pochádza. Podnes, idúc po Lýcejnej, ktorá ju spája s Panenskou, pociťujem zvláštne chvenie, keď si predstavujem, že ňou voľakedy chodieval veľký Ľudevít...
Na Konventnej sme v zime preskakovali múr jedného dvora. Cestou na klzisko v záhrade, ktorá patrila evanjelickej farnosti na Panenskej ulici. Pán správca nás nikdy nevyhnal. On tam za nami ani nikdy neprišiel. Nepamätám si, že by tam mimo nás, chlapcov zo "Šmeralky", Konventnej, Štetinovej, Panenskej, hrávali hokej aj iné deti... Ľad bol vždy vzorne upravený.
Chodili sme do ZDŠ na ulicu Ľudmily Podjavorinskej, ktorá sa začínala v ľavej časti križovatky Kozej a Panenskej a končila pri schodoch(alebo naopak?:), ktoré vedú k zrekonštruovanému Pálffyho palácu.
Pod našou ulicou začínalo vtedajšie Októbrové námestie a Kapucínska. Paralelka s našou bola Zochova, na jej pravom spodnom konci stojí budova bývalého Československého rozhlasu. Dnes, myslím, patrí VŠMÚ. Navrchu nás pretínali Palisády, tam niekde na mieste pôvodnej Kozej brány, tam kde začína zachovaný evanjelicky cintorín.
Nadránom (nespal som dobre, zvonku boli počuť zvuky, ktoré pripomínali hukot helikoptéry, to vtedy nebývalo bežné, tak ako dnes) ma prebral z polospánku bytový zvonček. Vyzváňal bez prestania. Keďže nikto neotváral, obetoval som sa a otvoril. Za dverami stál môj starší sused, Ivan Anda: - Čo je? Čo ti šibe, čo zvoníš jak besný? - Rusi nás obsadili, poď rýchlo von, pri rozhlase sú tanky!
Čo mi to rozpráva? Chvíľu som váhal. Potom som ho zavolal dnu. Zobudil som mamu aj brata. Zapli sme rádio. Bola to pravda. Aj tie helikoptéry v noci. Obliekli sme sa a vybehli na ulicu.
Kozia bola zaplnená, všetci sa náhlili dole k Rozhlasu. Na budovu mieril kanón sovietskeho tanku. Po celej dĺžke námestia, až cestou k Manderlovi, všade stáli tanky, obrnené transportéry a nákladné vozy. V nich, na nich, v ušiankach červenoarmejci. Na vozidlách biele pásy. Fajčili odušu a ohúrene počúvali nadávky zo všetkých strán. Nevedeli, aspoň v tieto prvé dni, kde sa vôbec nachádzajú. V akom štáte, v akom meste. Tí, s ktorými sme sa pokúsili nadviazať rozhor, tí to nevedeli... Podnikaví ľudia demontovali nasledujúce dni tabuľky s názvami ulíc (pre dezorientáciu). Niektorí ich farbou prepisovali azbukou na Dubčekovu, Svobodovu, Černíkovu a podobne...
Obehli sme čo sa dalo a čo strach dovolil... Cestou späť sme na schodoch Rozhlasu videli chlapíka, ktorého pod ramenami zvierali ozbrojenci Červenej armády. Niečo vykrikoval smerom k davu, ale nerozumeli sme ani slovo. Niekto povedal, že je to riaditeľ rádia... Dodnes neviem. Atmosféra bola natoľko vzrušujúca, že nebolo možné posúdiť, ktorá informácia je pravdivá a čo je vymyslené. Šírili sa obavy, že Dubček je mŕtvy. Niekoľko dní, kým sa nevrátil z Moskvy, z neho vytvorilo mýtus, s akým som sa už nikdy potom nestretol. Celý ten rok bol mimoriadny, ale udalosti z augusta a ďalšie mesiace až po potupnú kapituláciu a rezignáciu, keď ho vykopli z miesta prvého tajomníka(následne bol šéfom parlamentu a ambasádorom v Turecku, kým s ním neurobili "poriadok") si budem zo svojho života pamätať pravdepodobne najviac.
V ďalšie dni sa šírila panika a chýry, že bude vojna, že Američania sa za nás postavili, že Rusi robia prehliadky bytov, že Dubčeka v Moskve zbili, že Svoboda si priložil k hlave revolver, ak ho neprepustia, že si treba robiť zásoby potravín... Ale už o pár dní som u susedky Fritzi Taubovej, z rakúskej televízie, počul vyjadrenie Bieleho domu, ktoré bolo slušne povedané, veľmi opatrné... Až neskôr sme my, deti, pochopili, že vtedy sa inak nedalo..
V niektorý ďalší deň som sa vybral s kamarátkou do Tety, najznámejšej bratislavskej veľkopredajne potravín, pre zásoby. Mama vedela, čo treba urobiť(zásoby múky, cukru, zemiakov), keby bola vojna. Pri Véčku (slávny VŠ klub) stál sovietsky vojačik, vyzeral tak na sedemnásť rokov. Keď zaregistroval, že na neho pozerám (vidiac prvýkrát v živote zblízka kalašnikova), a že chcem podísť bližšie, asi tomu porozumel inak. Pravdepodobne si myslel, že chcem prejsť na "esenpéčko", tak ho na mňa namieril a rukou ukázal, aby sme vypadli. Myslím, že v živote som s nákupom "neletel" domov, tak ako vtedy...:)
Potraviny sme odniesli do pivnice. Rozhrabal som brikety (vtedy sme ešte kúrili v kachliach) a uložil všetko zabalené do novinového papiera na zem. Navrch sme opať navŕšili uhlie. Nejako som sa prekecol, nahlas, že to máme dobre uložené. Mama, ktorá veľmi dobre poznala mentalitu niektorých rodákov, capla mi sprava zľava. Bála sa, že nás niekto počuje a udá. No ale podobne, ako my, ukrývali nákupy z domu všetci. Napriek tomu: mala svoje skúsenosti...
Pamätám si susedu, ktorej sa uľútostilo hladných Rusov, doniesla im za kastról varenej kukurice. Urobila chybu, dav ju naháňal až k našej bráne. Rýchlo sme zabarikádovali dvere. Ešte celý týždeň sa obávala vyjsť von, že ju niekto identifikuje. Mala šťastie na nás, na chlapcov, ktorí sme ju poznali. Neviem, či by sme ochraňovali iného, cudzieho človeka? Najskôr by sme sa pridali k naháňačke.
V našom dome žila aj pani, ktorá mala za manžela Rusa. Stala sa terčom prenasledovania na pracovisku(ešte pred inváziou), napriek realite, že jej manžel bol synom emigrantov, ktorí zakotvili v ČSR po Októbrovej revolúcii. Nerozlišovali sme... Aj susedia, ktorí poznali jej príbeh, aj medzi nimi sa našli blázni (už po obsadení). Davová psychóza... Ale vinu niesol okupant, nie my...
Podobné veci sa udiali s manželkou straníckeho kolaboranta, ktorý nepodporoval pojanuárovú líniu strany. Obliali ju červenou farbou, polonahú, priamo pri Uhoľných skladoch, utekala čo jej sily stačili. Chvalabohu, nestalo sa jej nič zlé, ale veď naozajstné zlo - bolo to - čo sa prihodilo Legnerovým, Košanovým, Palachom, celému Československu...
Vyučovanie samozrejme odpadlo, večer sme nemohli ani na ulicu. Nepracovalo sa niekoľko dní. Platil zákaz vychádzania. Myslím, že po sedemnástej... Vcelku, okrem smrti Petra Legnera a Danky Košanovej (ďakujem Silviah za poopravenie krstného mena), nespomínam si na nejakú inú smrť, keďže vychádzam prísne iba zo svojich, detských spomienok (na to načo si pamätám, ja osobne - niečo z toho je iste zmenené uhlom pohľadu, roky idú...), a nie zo správ novín, alebo z toho, čo sme sa dozvedeli po Nežnej...
Pamätám si ostreľovanie veže Milosrdných bratov, bolo to myslím v deň Legnerovej smrti. Nasledujúce dni sme trávili pozorovaním vojakov, zháňaním novín, ktoré vychádzali "ilegálne", počúvaním rozhlasu, ktorému okupanti dlho nevedeli zabrániť, pretože statoční reportéri im unikali a vysielali z rôznych miest. Televízia nešla, ale nejakým zázrakom sme zachytili premietanie Fričovho Jánošíka, s Paľom Bielikom. Pre posilnenie národného, československého sebavedomia...
Potom sa začala šíriť beznádej. V oknách sme ešte stále mali portréty našich bohov, politických idolov. Zapálené sviečky. Často som neskôr porovnával November 89 s Augustom 68. Je možné, že si atmosféru tých dní idealizujem, alebo ju skresľuje skutočnosť, skúsenosť dvanásťročného chlapca a z toho vyplývajúce prirodzené obmedzenia... Neviem, v tom veku je ale malý človiečik dostatočne vnímavý. V roku 1968 sme ani na okamih nemohli tušiť, že režim, s prívlastkom: komunistický, môže vôbec padnúť... Preto bola samozrejmá podpora ÚV KSČS na čele s Dubčekom. Okrem skupiny intelektuálov, "grupujúcej" sa okolo Literárnych Listov, Listov, či Kultúrneho života, "legitímne"signály, ktoré by spochybňovali zriadenie som v tlači alebo v médiách všeobecne, nepostrehol. Myslím, že už nikdy neskôr ma politika natoľko nevzrušovala. No, veď predstavte si pubertiaka, ktorý ma na stene Dubčeka, hneď vedľa portrétu Marilyn, Kennedyovcov alebo Beatles. Taká to bola doba...
Podporovali ich všetky skupiny občanov. Rádové sestry, rovnako ako mnohí členovia strany. Týmto faktom je pre mňa ono obdobie silnejším, ako čokoľvek čo sa udialo neskôr. Význam Novembra to nijako nezmenšuje. Ale, a dobre si spomínam, v 89. roku vystúpili aj mnohí z tých, ktorí sa v rokoch "Poučenia" prispôsobili tak, že robili nadprácu.
Neskôr prišiel Jan Palach a znovuvzkriesená národná hrdosť. Dojatie... Na chvíľu... Za jednej, nekonečnej, dlhej noci, ešte neskôr, sme počúvali životopis dr. Gustáva Husáka, z rozhlasu. Plakali sme do rána... Pekný sen skončil...
Nastúpila tvrdá normalizácia, previerky, a začali sa lámať charaktery. Niektorí odolali. Doplatili stratou najlepších rokov života, niektorí to oľutovali. Iní boli hrdinovia. Niektorí emigrovali. Drvivá väčšina je tu dodnes. Vydržala dvadsaťjeden rokov. Časť v "spokojnosti a v blahobyte", časť sa zohla, aj viac ako bolo potrebné.
Zmienkou o škole sa potvrdilo, ze človeka limitujú roky:) Vďaka Martinovi Marušicovi, že si to všimol. Na tieto tendencie: ako si to pamätám ja, som nepriamo upozornil v článku, ale neospravedlňuje ma to.
Ospravedlňujem sa za faktické chyby. Nepamätám si už, či školský rok začal prvého septembra, a poplietol som krstné meno Danky Košanovej. Spôsobila to skutočnosť, že som emocionálne "zavalený" spomienkami. Napriek tomu dúfam, že pre zmysel textu to nie je natoľko dôležité. Napokon, vždy píšem "pocitopisy"...
