Pár dní pred odchodom ma pozval na rozlúčku do Divadelného klubu na Michalskej ulici (dnes neexistujúceho), pretože ako divadelník mal do neho prístup. Na moje veľké potešenie, za jedným zo stolov sedel pán Július Satinský vo veselej diskusii s kolegami z Novej Scény.
Ak sa nemýlim, tak ešte v tom období bol aj s Milanom Lasicom členom spevoherného súboru, kam ich súdruhovia po zrušení zákazu "upratali". Myslím, že platil nepísaný dohovor medzi vedením divadla a príslušnými funkcionármi KSS, zodpovednými za kultúru (ktorý sa nedodržiaval a som za to dodnes kompetentným vďačný), že sa páni L a S nesmú objaviť na scéne spoločne. Viem prečo. Dnes to asi málokto z mladých priateľov pochopí. Vtedy stačilo, aby sa obaja ukázali na javisku a zaznel obrovský potlesk. Nemuseli pohnúť perami, žmurknúť, kývnuť rukou, otočiť hlavou, pohnúť sa. Mohli ostať v polohe skamenenej Lótovej ženy a napriek všetkému, reakcia publika bola úžasná. Niektorých funkcionárov mohol šľak triafať. Dva nemé symboly slobody mali väčšiu silu ako ich výrečná propagandistická mašinéria.
Spomínam si na cestu električkou, pár týždňov pred ich návratom na divadelné dosky. Nejaký mladík v mojich rokoch (vtedy), stojací vedľa mňa, povedal svojej frajerke: Počul som, že Lasica a Satinský skúšajú nejakú spevohru v Olympii (Nová Scéna, kus sa volal Husári, napísal Alexander Fredro - oprava - autorom bol Bréal), takže ich povolili... Pár náhodne odpočutých slov a čo to so mnou porobilo. Triasol som sa od vzrušenia a utekal som to okamžite povedať svojim kamarátom.
Lasica a Satinský boli pre našu generáciu zjavením.
A teraz stojím vo dverách Divadelného klubu a predo mnou sedí polovica z páru "dvoch na tomto svete", ako sa o nich kedysi vyjadril Kornel Foldváry.
"Rudo, musíš ma s ním zoznámiť", povedal som môjmu budúcemu emigrantskému kamarátovi. "Nikdy som od teba nič nechcel, ale teraz áno a toto musíš vybaviť".
Vybavil. Trocha to trvalo, pretože JS bol v "ráži" a nechcelo sa mu veľmi opúšťať partiu, pri ktorej sedel. Dokonca, rozhovor ohrozilo moje konzervatívne oblečenie, kravata, biela košeľa a šedý oblek. JS sa nechal počuť, jeho hlas sa niesol ponad stoly až ku mne. So šibalským úsmevom odkázal:"Povedz mu, že s námestníkovým synom nepijem!" Nevedel som, či mám plakať. Najradšej by som to idiotské oblečenie zo seba strhol a prehodil sa do texasiek. Ale Harry Potter, ktorý by mi požičal svoj čarodejnícky prútik, vtedy ešte nebol na svete.
Naveľa si sadol za barový pult a prikývol smerom ku mne: "No poďte, námestníkov syn!" Najprv som sa ostýchal a trvalo kým sa medzi nami rozprúdil veselý rozhovor. Ani neviem ako sme sa presunuli od témy L a S k manželke Francisa Scotta Fitzgeralda, Zelde. Keďže sme obaja čítali (náhodou v rovnakom čase) Pohyblivý sviatok mali sme o ďalšiu uvoľnenú dišputu postarané.
Lúčili sme sa v skorých ranných hodinách. Zapisoval si na stránky občianskeho preukazu (ktoré potom trhal a schovával po vreckách) moje telefónne číslo, adresu domov aj do môjho zamestnania: "Nezabudni, teraz mám vypité, ale keď sa stretneme, stačí keď povieš heslo Zelda a ja budem v obraze". Rozlúčili sme sa v blízkosti Hviezdoslavovho námestia, na Strakovej ulici, pri kine Mladosť.
Odvtedy som s ním nikdy nehovoril. Stretával som ho na Malom trhu (Dunajská ulica) aj v meste, ale nikdy som nenazbieral odvahu osloviť legendu mojej mladosti v mojom i jeho "triezvom stave". Samozrejme, že si ma nezapamätal, myslím môj výzor a použiť naše heslo som sa za žiadnych okolnosti neodvážil.
Keďže som sa o pár dní pochválil mojej mame "známosťou" s pánom Satinským (náležite som prifarbil, akýže sme my teraz už kamaráti), nelenila a pri nákupe na trhu, asi po mesiaci, ho oslovila: "Majstre, môj syn Boris vás pozdravuje". Povedala to s úplnou samozrejmosťou. Presvedčená, že veľký komik vie o koho ide. Keď mi to rozprávala, zdúpnel som od hrôzy z "trapasu", ktorý musel nasledovať. "A on?" Nedýchal som v očakávaní. "Poďakoval sa a nechal ťa rovnako pozdraviť".
Najskôr som nechápal, nevedel a neveril. Čo si mám o tom myslieť? Že by si ma naozaj pamätal? Po dvoch Moskovských vodkách (2 pollitrové fľaše, ja som bral antibiotiká a celý večer som sa napájal s čiernym čajom), je to možné?
Tú záhadu som nikdy nevyriešil. Nenazbieral som v sebe odvahu, ani vtedy, keď krátko pred smrťou stál na rohu Dunajskej, na chodníku, čakajúc kedy naskočí zelená na semafore, bok po boku so svojim synom. Pohľady sa nám stretli, ale nič viac...
Slúži mu ku cti, že po celý čas (trinásť rokov), kým sa stretával pri nákupoch s mojou mamou, nikdy nezabudol, pozdravil a opýtal sa: "Ruky bozkávam, milostivá pani! Akože sa má náš Borisko?" Bol to skutočný džentlmen. Vedel urobiť radosť aj starej praženici :), ako nazýval dámy v zrelom veku.
K Pamiatke zosnulých.
Napísal som to aj ako vďačnú pripomienku na priateľa, pána Ruda Nádašského, t.č.: Vancouver, CDN.
