Polnoc bude o päť minút...

Prišla na mňa únava. Sadol som si na lavičku. Privrel oči a driemal. Bola skoro polnoc. Hypermarket s nepretržitou prevádzkou. Syn ešte pozeral nejaké cédečká. Čakal som a takmer zaspal. - Tak čo, starký, prišiel si sa vyspať? Otvorím oči: strážna služba. Chlapík v tmavomodrom sa skláňa s odporom nad neoholeným, unaveným, vyčerpaným chlapom. - Prosím? Sliepňam. V momente mi prejde hlavou celý život :) Pozriem na neho. - Nie, ja tu čakám, už som nevládal chodiť! Hovorím ospravedlňujúco a hanbím sa, akoby som klamal. Neverí mi. Podíde bokom a čaká. Sleduje ma pohľadom. Prejde hádam dvadsať minút. Hurá, už nie som sám. Postavím sa a víťazoslávne pozriem na strážcu. Tvár ma ako z kameňa. Žiadne emócie. Je mu to jedno. Hlavne, že nemá problém s bezdomovcom. Odchádzam, ale ešte predtým idem na toaletu. Chcem sa pozrieť do zrkadla. Nie je tam, niekto ho odmontoval a ukradol. Tak až doma... - To fakt? Pýta sa. Fakt! :)