reklama

Príbeh bývalého miništranta 3

Kde a kedy sa stretli, neviem,“ pokračoval Igor vo svojom monológu. Boli sme v tom istom podniku, kde aj predvčerom. Zapaľoval si cigaretu a tak som to využil a navrhol:

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

„Čo povieš na môj nápad? Začnem si zapisovať tvoje rozprávanie?“

„Zapisovať? Prečo... Čo tým chceš...? Nehnevaj sa, ale prečo si ma chceš zapisovať ? Zvýšil hlas. V očiach nepokoj, prekvapenie a nesúhlas.

„Pretože, mám taký pocit, že ak si prečítame prepis tvojho rozprávania – pomôže to. Tebe aj mne. Možno sa zbavíš toho strachu, o ktorom si rozprával. Strachu - o niektorých veciach - čo i len rozmýšľať. Pozri, ja nie som psychológ, ale hovorí sa, že najlepším liekom proti nejakej traume – je rozprávať o nej, neuhýbať a ... čeliť jej. No - a mne pomôžu zápisky v tom, že ťa nebudem otravovať zbytočnými otázkami ak na niečo zabudnem,“ vyhŕkol som.

Chvíľu ticho sedel a potom sa rozhovoril o tom, že takto si to nepredstavoval, že niektorí aktéri ešte žijú a tak podobne. Na to som odpovedal:

„Čoho alebo koho sa bojíš? Toho, že zneužijem tvoje priateľstvo? Dávam ti svoje slovo, že zápisky (ak ustúpiš) použijem len pri tebe a nikde inde. Poprípade vo svojom súkromí, pred ďalším stretnutím, na osvieženie pamäte. Potom ti ich odovzdám.“

Nakoniec súhlasil, podobne ako so všetkým. Na počiatku aj neskôr.

„Kde a kedy sa stretli, neviem. Mama mi o tom nikdy nerozprávala a chápeš, že som nemal odvahu pýtať sa,“ pokračoval. Pokojný a vyrovnaný. Stopy nevôle, tak viditeľné pred chvíľou v jeho tvári boli preč.

„Predpokladám, že ho spoznala pri spovedi a ich príbeh pokračoval tak ako pri miliónoch iných stretnutí na tejto planéte. Hovoril som ti, že sa to muselo stať. V kostole bola častejšie ako doma. Potlačovaná ženskosť vybuchla tam, kde vybuchnúť musela... Začali sa stretávať a on chodil aj k nám. Ako služobník Boží a neskôr...

Neviem ako to prijal otec. Pochopil rýchlo. Neskôr pristúpil, keď otehotnela, na hru., že čakajú druhé dieťa. Ostal aký bol a znášal novú a absurdnú situáciu stoicky. Do jeho vnútra nikto nevidel a tí dvaja sa o to ani nezaujímali. Zamilovaní ľudia berú ako samozrejmosť, obete druhých. Láska je zaslepená a niekedy krutá...k svojim blížnym.


Žili sme (bývali sme v starom meste) v prostredí bratislavskej malomestskej komunity. Všetci sa poznali a väčšina chodila aj do kostola. Prípadný škandál – ak by sa vyzradil tento vzťah – by mal - spoločensky neprijateľné dôsledky. Vonku – na ulici, síce zúril socializmus, ale vnútro, to malomestské staromestské osadenstvo, jeho zmýšľanie v súkromí, nijako neovplyvnil. Aspoň nie, starousadlíkov, ktorí tvorili početné susedstvo v našom dome aj v ulici. Tu sme sa poznali všetci. Pamätám, že v nedeľu, cestou na omšu sme zdravili aj úplne neznámych ľudí. Bola tu vtedy taká atmosféra. Asi to poznáš. Hovoril si, že si tu – v starom meste vyrastal.

Zaujímavé,“ pokračoval, „že sme sa my dvaja, nikdy nestretli...“ Pokrčil som plecami. Dodnes stretávam rovesníkov zo starého mesta , na ktorých som nikdy predtým ˇnenarazil .ˇ Stáva sa. Nakoniec, tu v Bratislave, oddávna fungovali detské ˇklany.ˇ Uzavreté spoločenstvá, do ktorých nevideli ani rodičia a prístup k nim bol prakticky nemožný. Jedinou možnosťou ako sa stať členom takého klanu, bolo prisťahovať sa do ulice. A aj potom trvalo, kým vás ostatní prijali medzi seba.

„S tým mám bohaté skúsenosti,“ pokračoval, „aj tak sa to neskôr všetko prevalilo, medzi mamou a otcom a nastalo obdobie útekov. Preč od klebiet a ohovárania. Sťahovanie za sťahovaním. V Bratislave neexistuje lokalita, kde by sme nebývali. Možno aj preto sme sa nikdy nestretli. Byty sme menili dvanásťkrát, do okamihu, kým som sa neosamostatnil. Pre mňa to bolo dosť blbé. Neustále noví kamaráti, spolužiaci a prostredie. A len čo som navykol, ďalšie sťahovanie. Raz – dokonca do Piešťan. Tam som vychodil dve triedy a vrátili sme sa naspäť. To bolo pekné obdobie. Piešťany,“ zasníval sa.

„Predbieham. Prišiel som na svet, paradoxne v tú noc, keď v Maďarsku vypuklo povstanie. V päťdesiatomšiestom. Mama spomínala, že na pôrodnej sále, počula správy o ˇkontrarevolúcii v ľudovodemokratickomˇ Maďarsku. Bolo to ťažké obdobie. Diali sa veľké veci, vo svete aj u nás, doma. Dostal som meno po otcovi – nevlastnom, aby bola kamufláž dokonalá. Pred verejnosťou som bol jeho synom, ale formálne (zvyšky sebaúcty) žiadal, aby sa pán kaplán pred zákonom hlásil k svojmu poklesku. Pred vrchnosťou... Pred susedmi, prirodzene nie. V tom ostal gentlemanom aj naďalej.

Iróniou bolo, že môj vlastný - sa tak naľakal svojho hriechu, že až súd potvrdil jeho otcovstvo. Predsa len nebol až taký ˇutajenýˇ a chcel ma zaprieť. Musím sa pri ňom pristaviť..

Pochádzal z učiteľskej rodiny. Podobne bigotne katolíckej - akou bola ta naša. Do seminára išiel, pretože si to priali jeho rodičia. Ďalší nešťastník. Nehovorím, istotne bol úprimne veriacim človekom, ale za kňaza sa nehodil Poslúchol – ako aj dnes, mnohí. To je veľká obeť a zodpovednosť - ak to chceš robiť ako poslanie a nie ako zásterku. To poznáš, Boris. Dnes je plno dôležitých dôstojných pánov. Po prevrate im bola prinavrátená úcta, ale mnohí to zneužívajú na ˇexhibíciuˇ a robia hanbu. V dnešnej dobe... som prekvapený.


Vtedy bolo všetko úplne inak. Vtedy sa nedalo - len tak - ujsť pred zodpovednosťou, pred rodičmi. Teraz, dnes - neverím, že by bol niekto donútený prijať jarmo kňazstva – ak by to sám dobrovoľne nechcel. Jasné, že ťa môžu nútiť, ale len slabé povahy sa dajú zlomiť. A - Bohužiaľ, za kňazov idú aj homosexuáli, ktorí majú obavy z ˇprezradeniaˇ ich orientácie. Tých ľutujem a nečudujem sa im. Majú to ťažké. Chvalabohu sa to mení. Keď to porovnáš dvadsať rokov dozadu – tak je to obrovský pokrok. Ale!" Zvolal náhle a buchol päsťou na stôl až nadskočila lyžička v káve.

"Niektorí ostatní? Mali sme tu farára, presláveného slopanicou a kartami. Frajerkárov, ktorým nestačila matka ich detí. Defraudantov a podobne. Viem, možno namietneš, že je to tak aj v iných oblastiach, dobre.

Ale!" Opäť zvýšil hlas a ja som inšinktívne pridržal šálky.

" Kňaz je povolanie a nie profesia. Preto stále hovorím, že každý jeden, ktorý sa na túto cestu vydáva – mal by si to dobre rozmyslieť. Nie, neodsudzujem – ako by som aj mohol, tých ktorí majú deti. Rovnako ako my, sú to muži – stane sa aj také. Ale myslím, že potom by mali viesť riadny život a nekurviť sa! Nechlastať a byť verný tej jednej žene, s ktorou celibát porušili...!


Uf! Som smädný. Dajme si niečo - a nadnes dosť.“












Boris Burger

Boris Burger

Bloger 
  • Počet článkov:  212
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu