Sobota

V Bratislave sa na chvíľu zdalo, že je po zime...

Písmo: A^- | A⁺

V piatok som sa chcel dať ostrihať.

Naposledy som sa zveril holičke v Šamoríne. Mal som čas a nudil sa. V Šamoríne je príjemne (bol vtedy jesenný podvečer, v niektorú novembrovú stredu), v parčíku som kúpil cigarety, nazrel do Czucza (pekáreň, ktorá má v Bratislave maličkú prevádzku oproti Policajnému riaditeľstvu na Špitálskej ulici) a vybehol ešte pred strihaním do (pre mňa) neznámeho pekného, čistého a útulného podniku za pešou zónou, napoly cukrárne, napoly kaviarne, kde mi ponúkli niekoľko druhov. Veľmi úslužne a nevtieravo

(opakovane som sa tam vrátil niekoľkokrát, vždy iní zamestnanci a vždy som cítil zvláštny strach, že sa sklamem a že ani káva, ani personál nebudú takí chutní a milí ako predtým.., no ale, chvalabohu, márne a ani tento týždeň to nebolo inak, nová tvár za barovým pultom, ale nesmierne ochotná, zdvorilá, bola tu pre nás, opýtala sa, či nám chutilo, a zaúčtovala na naše bratislavské pomery neuveriteľnú sumu, hádam až o tretinu menej v porovnaní s tým, koľko by som platil v podobnom podniku tu a je to iba kúsok, keď tam idem, mám pocit, že som ani neopustil mesto...).

Moja obľúbená šálka má iba jedno logo, ale na nete som takú nenašiel.

Obehol som tri pánske kaderníctva, ale všade už mali dopredu objednaných zákazníkov (v jednom dokonca dve ženy:), ako netrpezlivý chlap som sa, samozrejme, hneval (sám na seba, vždy všetko odkladám na poslednú chvíľu), skončiac nakoniec U dvoch levov, kde som tých niekoľko eur spláchol hrdlom. Ráno ma v holičstve na Dunajskej už čakali.

Holičstvo... Prisahal by som, že je to ono, ale nie je.

Milujem, keď sa mi holička hrabe vo vlasoch, masíruje môj neposlušný pichľavý (vraj jemný:) porast, keď debatujeme o všetkom možnom (včera aj o tom ako ma posielali - a nielen mňa - na základnej ostrihať, ak sa vlasy dotýkali goliera košele). Pani so strojčekom, o dobrú generáciu mladšia, spomínala na éru ofín a na to, že oni mali tiež problémy v škole, ak ich zapustili (ofiny:)... Voľačo matne som si spomenul na kučery Petra Nagya, tak som si ju spojil s ním, aj keď je Nagy bližšie môjmu veku, ale to vždy tak bolo, že muzikanti, ktorých sme obľubovali, boli často aj starší ako my, ktorí sme ich mali radi (nieee, ja Nagya neznášam!:).

Asi také ofiny :) (Peter Nagy v mladosti)

Takmer zaspím v kresle s priblblým spokojným výrazom. Milujem aj rozprávanie s holičkami. Niekedy to nejde, natrafíte na nekomunikatívneho človeka, vtedy mlčím a modlím sa, aby čo najskôr skončila. Najhoršie je, keď sa dievčatá (zamestnankyne) rozprávajú medzi sebou, gestikulujú nožnicami, až máte strach, že sa pozabudnú a ustrihnú vám z ucha alebo prepichnú oko...

Táto slečna je sústredená, tej by som sa nebál :)

Teraz to nehrozilo, pani pri vedľajšej stoličke bola navidomoči nepočujúca. Keď som šiel platiť, povedala tá "moja": osem eur (tá odvedľa to nezaregistrovala), bez účtu. A pridala nejaké centy, už si nepamätám presne, koľko...

Vyrazila mi dych, ale až na ulici, tam som si to uvedomil, že ma viac neuvidia (veď ešte v lete som tam platil polovicu), no ale za príjemne strávený čas sa platí. Podobne ako v Saudskej Arábii, kde môj potomok sedel v kresle (u miestneho barbiera, ale pochádzajúceho z Turecka) hádam dve hodiny... Ten mu aj čaj navaril, aj do uška húdol upokojujúce slová, takže on tam naozaj zaspal. Obrad strihania (ale platil tam menej ako ja tu:)...

Pred Tescom som zbadal prvé snežienky (ako ináč, za euro). Zobral som jedny, od milej, usmiatej "cigánôčky", a pridal .týždeň zo stánku. V kaviarni, tam hore, kde býval voľakedy vchod na prvé poschodie, som ho prelistoval. Prečítal Šebejov článok o emigrácii, nazrel editorial, prečítal rozhovor, napriek lapsusom okolo Rúfusa (nie, naozaj sa v deň úmrtia nepatrí hovoriť o niekom v zlom, iba ak by to bol samotný Hitler), stále si myslím, že na Hríba nemajú.

Veď aj tí mladí rozhnevaní intelektuáli doslova striehnu na každé jedno slovo, ktoré vysloví alebo napíše, a (povedané Breinerom, ktorý sa sám seba v .týždni pýta: Čo tu vlastne robím? a odpovedá si, že napriek textom, ktoré nepotrebuje, je to stále najlepší magazín, aký tu na Slovensku máme) nenechajú Hríba často bez komentára. Ak by ich nezaujímal, nerozčuľoval, nečíril pokojné vody, necítili by potrebu na neho reagovať. Prečo reagujú na človeka, ktorý v celoslovenskom meradle oslovuje iba marginálnu skupinu? Asi preto, že je dobrý... Napriek chybám, napriek tomu, že vraj krivo obvinil... Že sa tam sekol, to je jasné. Aj keby neklamal (a bohvie, že sám nateraz neviem, či bol básnik v strane alebo nie), mal v tú chvíľu radšej mlčať. Pán Homolka neuviedol dobré prirovnanie so synom...

Vonku bol čistý vzduch, svietilo takmer jarné slnko, hrialo ma v tvári aj na srdci, keď som zahasil poslednú cigaretu a vybral sa smerom domov. V Bratislave je často fajn. Keď máte voľno a nemusíte sa nikam ponáhľať (ale aj v Šamoríne alebo v New Yorku a vlastne kdekoľvek, kde sa cítite dobre).