V Piešťanoch bola ulica pomenovaná po akademikovi Pavlovovi. Je tam dodnes, ale keď som sa tam vrátil po rokoch, volala sa Winterova a zdala sa mi kratšia a užšia. Na nej som ochutnal prvé eskymo (je to správne s ypsilonom, "naše" eskymá mali Y) vo svojom živote a tiež perfektný chrumkavý bosniak, aký dnes nekúpite nikde.
Tam niekde napravo od nášho domu bol liečebný dom Viktória Régia. Oproti hračkársky obchod a knižnica. Niekde ďaleko vzadu kino Moskva, kde premietali v nedeľu rozprávky (dokola Tri zlaté vlasy deda Vševeda) a niekde za dvorom Kúpeľný ostrov. A pláž pri Váhu, ktorú sme nazývali Saigon. Už si nespomínam či Pavlovova začínala pri Tuzexe, alebo pri evanjelickom kostolíku, a či končila pri Edene alebo pri dnešnej Magnólii. Už si nespomínam ani na novú školu, kde som prešiel do druhej triedy po prázdninách v roku 1963.
--------------------------------------------------
Ilustračné fotografie: Andy Sekanová
Pôvodný Winterov dom rozdelili (národný výbor) niekoľkým rodinám. Samotnému majiteľovi bol pridelený malý byt s dvomi miestnosťami, oddelený od nášho väčšieho veľkým, prázdnym a neobývaným salónom, kde sme sa stretávali. Okrem nás tam bola iba obrovská klietka s andulkami a pár starých stoličiek.
Nespomínam si veľmi ani na prvé sväté prijímanie, či bolo v kostole smerom k železnici alebo v meste. Iskričkový sľub som skladal ešte v starej škole na námestí blízko národného výboru. To, že si nespomínam na podrobnosti okolo prijímania, zatienili udalosti a z nich plynúce problémy, ktoré sme mali (rodina) za moju účasť na hodinách náboženstva. Predovšetkým vďaka riaditeľovi školy, kariéristovi, veľkému straníkovi, ktorý naše hodiny pravidelne navštevoval (vyhrážal sa vystrašeným dospelým, nešetril posmeškami na adresu kňaza a nás detí), čím znepríjemňoval život piešťanskému kaplánovi, ale oveľa viac rodičom.
Šikanovanie dospelo tak ďaleko, že nás mama zobrala (na niekoľko dní) zo školy. Bol to riskantný krok, pretože riaditeľ mohol obviniť rodičov z porušovania zákona, ale nakoniec ten hlupák ustúpil, so štipľavým komentárom: "Nechápem, že deti učiteľky navštevujú hodiny tmárskej výchovy". Viac na náboženstvo nedošiel (mama neskôr hovorievala, že ho Pán Boh potrestal, pretože krátko na to predčasne zomrel, mama má vždy pravdu - aj keď ju nemá). Paradoxom bolo, že neskôr v tej škole učila. Krátko po jeho neočakávanej smrti. Dva roky, dovtedy, kým sme sa nevrátili do Bratislavy. Nebohý sa svojou nadprácou bridil aj bývalým kolegom v závodnej organizácii strany. Dostala satisfakciu. Nie všetci komunisti boli svine, boli medzi nimi aj slušní ľudia, akokoľvek je to pre niekoho nepochopiteľné, je to tak. Svet je zvláštny, veľmi...
Ľudovít (Lajos) Winter (pre nás Opi) mal vtedy cez deväťdesiat, napriek tomu bol nesmierne čulý, plný energie, tak ako to býva u ľudí, ktorí zažijú veľkú nespravodlivosť a poníženie. Krivda a trápenie ich držia pri živote aj keď sa satisfakcie zriedkavo dožijú. Často spomínal na svetových politikov: cisára Františka Jozefa, nemeckého panovníka, bulharského cára, prezidentov zmiznutej epochy... Vynikajúcich výtvarníkov, spisovateľov a básnikov, ktorí v minulosti navštívili Piešťany. Sedával som po vyučovaní na jeho kolenách alebo na holých parketách. Očarený v prázdnom salóne počúval príbehy z iného sveta.
O tri roky, keď sme sa vrátili do Bratislavy, odcestoval loďou do Ameriky. Odtiaľ mi poslal fotografie a maličkosti, ktoré niekomu prekážali, takže mi dodnes ostal iba pamätný poldolár (pamiatka na zavraždeného JFK, ktorého pohreb sme sledovali spoločne - celá rodina - na Opiho televízore) a, niekde zatúlaná, fotografia spod Sochy slobody. Všetko ostatné z roztrhaného balíčka zmizlo... Zásielky spoza Železnej opony bývali často rozkradnuté, prípadne zhabané štátnou bezpečnosťou. Nebolo sa komu žalovať. Hlásiť sa k rodine alebo k známym na západe nebolo veľmi múdre. O ceste von sme mohli iba snívať a za Oponu sa reálne dostalo iba veľmi málo ľudí.
Nie je to tak dávno, keď sme museli mať na cestu okrem doložky, devízového prísľubu, víza - aj potvrdenie odborovej organizácie, vedenia podniku, prípadne zväzu mládeže, či komunistickej strany, ktorá bola súčasťou vedenia každého podniku v ČSSR. Bez ich doporučenia ste nemohli odísť. Po návrate ste museli predložiť hlásenie útvaru zvláštnych úloh: s kým ste sa stretli, čo ste na ceste videli, či ste sa nerozprávali s emigrantami. Samozrejme, že pravdu nikto nenapísal. Na západ chodili predovšetkým športovci alebo tí, ktorých pozývala najbližšia rodina.
Keď sa nám, oveľa neskôr, po rokoch, podarilo dostať do SRN, museli sme ako rukojemníka (doslova) nechať doma syna. Po návrate som uviedol (okrem rodiny) predovšetkým návštevu koncentračného tábora v Dachau, olympijského štadióna v Mníchove a pod. To sa režimu rátalo, také hlásenia. Samozrejme, že návštevu niekoľkých emigrantov som zatajil, tak ako všetci. Režim s nami hral nepoctivú hru, nemohli sme(?) byť iní.
Pán Winter zomrel po návrate v pamätnom roku 1968, bol som mu (s mojou mamou a bratom), vďaka upozorneniu jeho americkej rodiny, na pohrebe v brnenskom krematóriu.
Atmosféra kúpeľných miest je osobitá, jedinečná. V prípade Piešťan výnimočná. Na Slovensku nepoznám mesto s podobnou exotickou, "prímorskou", jemne "ospalou" atmosférou. Tam sa zastavil čas. Dobre urobil.
Večery v parku, koncerty v malom amfiteátri, natáčanie filmu Prípad pre obhajcu (veľká udalosť v ospalom meste), kolotoč pri Váhu, neskoré posedenia pri jazierkách s Victoriou Regiou. Chodníčky, kopčeky, pávy Kúpeľného ostrova. Opustené stoly pri Mliečnom bare, neskoro v noci bez obáv randili starší chlapci s dievčatami, túliac sa k sebe na lavičkách, povedľa chodníka, vedúceho ku kostolíku pri Kolonádnom moste.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------
Pred Thermia Palace, tam bolo výstavisko limuzín! Nikde na Slovensku, nevynímajúc Bratislavu, ste nemohli vidieť také nádherné autá s akými chodievali na liečenie z viedenského letiska do Piešťan bohatí Arabi, ktorí krátko pred začiatkom šesťdesiatych rokov objavili peniaze z ropy. Pamätám si na kratučkú historku slávnych cestovateľov tých čias Hanzelku a Zikmunda z Perzského zálivu. Najskôr anekdotu, ale mohla to byť aj pravda.
"Arabskému šejkovi sa minul benzín v púšti, pokúšal sa auto nakopnúť, opakovane, búchal po palubnej doske - nechápal čo sa deje...Vyskočil z voza a spustil krik. Keďže to nepomohlo, vytiahol bič na ťavy a mlátil ním po kapote".
V Piešťanoch, v roku 1963 ste mohli vidieť krásne vozy, s vtedy módnymi "krídlami" nad zadnou časťou kapoty. Niekedy v polovici šesťdesiatych rokov som dostal z USA, katalóg nádherných cadillacov. Dlho som ho starostlivo uschovával, chválil sa spolužiakom, ktorí doň mohli nahliadnuť, až keď si umyli ruky. Bol voňavý, na kriedovom papieri, vytlačený metódou hĺbkotlače, niečo nevídané v našich končinách.
Rok 1965 nás už zastihol v Bratislave. Zo zahraničia sa na nás valili Beatles, Beach Boys, Rolling Stones, Tremeloes, Kinks, z Prahy Karel Gott. Z televízie Traja chlapi v chalupe, Spejbl a Hurvínek. Z pololegálnych pódií Dežo Ursiny, začínali Prúdy, Marián Varga, Paľo Hammel a iní...
Fotografie 3, 4, 5, 6, 7 - s láskavým povolením autorky, Andy Sekanovej.
http://www.horydoly.cz/pictures/eskymo.jpg
