Ráno vstávam neskôr. Mám voľný deň a do práce idem až večer... Zapnem PC a obzerám sa po ... Klasika! Neviem ich nájsť.Vždy mi to trvá nejaký čas. Dnes to bol „rekord.“Poprezeral som všetky bežné miesta. Všetky, kde by sa mohlinachádzať a kde som ich v minulosti našiel. Neskôrprišli na rad lokality, ktoré prehľadávam zriedka.
Opatrne, pozerajúc za seba či maniekto nesleduje, začal som prezerať chladničku,mrazničku, kúpeľňu, WC, odpadkový kôš. Vzúfalstve som prezrel parapety pod oknami, tašky, vreckána zásterách, kôš na špinavé aj čistéprádlo. Prehľadal posteľ, všetky zásuvky. Občas sa stretol s nechápavým pohľadom svojho syna,ktorý nevedel čo vlastne hľadám. Radšej som sanepochválil. Nechápavo ma sledoval pohľadom...
V takýchto chvíľach sazvyknem upokojovať tak, že pri hľadaní robím pauzy.Vtedy nazriem do drezu a ak tam niečo je – umyjem, opláchnem,osuším... Drobné veci, na ktoré dovidím ajbez „škuliek.“ Potom pokračujem a opäť si urobímprestávku. Balkón, cigaretka atď. Počet „vyhúlených“cigariet narastá úmerne s nepokojom.
Aj teraz. Vyšiel som na ďalšiu„ukľudňovačku“ a zbadal na chodníku susedku. Zakýval som. „Aký si strapatý!“ Odkývala astratila sa v našej bráne. Jasné. Utekal som sa dokúpeľne učesať. Susedka je ešte mladá a pekná.
Zobral som do ruky hrebeň. V zrkadlesa na mňa pozeralo moje druhé ja. Vačky pod očami. Strniskona brade. Smiešne strapaté vlasy. Na všetky strany. A vysokonad čelom - až navrchu – okuliare!
