Rozmýšľam - nie som chorý? Teda - chorý som. Všetko ma bolí... Ale koho - v predabrahámovych rokoch - niečo nebolí? Ohláste sa, prosím. Mám tam aj adresu. Poraďte mi ako na to, aby nič nebolelo.
Prečo mi to napadlo? Hm... Zisťujem, že si nevšímam ženy. Teda, všímam, tam kde je vylúčené, aby som sa im vyhol čo i len pohľadom., v obchode (čo sa toľko vybavuje?), v úrade (nech už pozrie aj na mňa a prestane písať blog), na pošte (Bože, to musí práve teraz prepočítavať peniaze?), v dopravných prostriedkoch (tá mi o chvíľu s tou taškou odrazí rozkrok) a všade tam, kde je nemožné ich nestretnúť.
Sedel som minule na káve s konškolákmi. Také dve hodinky. Pokiaľ som im uprene pozerajúc do očí rozprával o svojich zdravotných problémoch, oni dvaja, starí kamaráti, pozerali „cezo“ mňa a hodnotili vnady servírky. „Choďte do riti, starí capi! Vám šibe? Šak by to mohla byť vaša dcéra!“ „Mohla,“ odpovedali mi. „Ale nie je.“ „Ale, veď....,“ pustil som sa do nich a začal moralizovať. „Máte manželky, sakra! Na tie treba pozerať a starať sa o ne. Dvoriť sa im, opäť im dávať najavo ako sú pre vás príťažlivé... Ako ich zo dňa na deň viac potrebujete, obdivujete ich krásu, múdrosť (bez teba, by som bol ničím), starostlivosť a tak... (jasné, že som preháňal)!“. Zdvihli sa a nechali ma tak. Odišli a nezaplatili útratu: „Na revanš. Nabudúce platíme my,“ oznámili na odchode znechutene. Blbci! Zanadával som v duchu. Čo teraz? Nechajú ma tu... Ani som nestačil všetko dopovedať.
Ostal som sám., teda nie úplne. So servírkou a čašníčkou v jednej osobe. Dopíjal som druhé presso, po očku pozerajúc ako preratúva dennú tržbu (aj ona...).
Namaľovaná, vyčesané vlasy spletené do vrkoča umiestneného na vrchu hlavy. Hlavy? Hlavičky! Bože! Tá je mladá! Koho mi pripomína? No jasné, Alenu! Alenu Švecovú. Všetci za ňou šaleli, ale kamarátila sa len so mnou. Ty mi rozumieš, hovorievala. Všetci by ma chceli mať (nežne poláskať), ale len s tebou sa dokážem porozprávať. Tebe nejde o mňa ako o babu. Ty ma berieš ako kamarátku a si povznesený nad živočíšne pudy... Aké pudy? Veď sa pozri do zrkadla a nečuduj sa chalanom... Mne sa tiež páčiš, ale predovšetkým obdivujem tvoju dušu, myslenie, dobré srdce, schopnosť empatie atď. Nepamätám už – čo všetko som jej zvykol narozprávať, vnútorne sa zožierajúc pre lásku, ktorú som cítil, ale neodvážil prejaviť. Obával som sa, že o ňu prídem (o Alenu, prirodzene), že prídem aj o to málo. Až po rokoch, na stretku spolužiakov – mi povedala, že som bol priveľmi nerozhodný...
A teraz je tu. Teda jej kópia. Pozerám a žasnem. Pohyby, gestikulácia, silueta, tvár (presne v tomto poradí to vnímam). Neuveriteľné! Zasníval som sa. Čo keby som ju pozval. Prisadnúť, porozprávať sa. Aspoň v myšlienkach sa vrátiť do mladosti... Pozerať chvíľočku, prchavú chvíľočku na nežné krivky, pozerať a snívať. Zavrel som oči...
„Poprosím vás. Môžete zaplatiť?“ Nič. Ticho. Snívam...
„Ujo, prosím vás...“
