Vodník a labuť
Hlboko v lese je jazierko plné labutí. K jazierku je prístup iba z jednej strany. Keď prejdete medzi stromami, ocitnete sa na malom briežku. Stojí na ňom kameň. Ľudia z okolia vravia, že v noci na ňom sedáva vodník. V ruke drží akýsi modrý kameň a čosi si mrmle.
Keď sa potom vrátite od jazierka na lesnú cestičku a budete pokračovať hlbšie do lesa, odrazu sa pred vami z pomedzi krovia vynorí zrúcanina obrastená machom a brečtanom. Už tu pomaly nie je kameň na kameni.
No pred dávnymi časmi tu stál nádherný zámok. A vtom zámku žili gróf, grófka a ich dcéra. Kontesa bola krásna. Ale tiež pyšná a roztopašná. A rada sa zabávala. Týždeň čo týždeň usporadúvala bály, na ktorých sa stretávali princovia a rytieri z blízka i z ďaleka. Ale rodičom sa to prestávalo páčiť.
„Nič nerobí, len sa zabáva,“ povedal jedného dňa gróf. „Už je dosť veľká na to, aby bola za seba zodpovedná. Musíme ju vydať!“
A grófka súhlasila. Tak si rodičia predvolali dcéru a oznámili jej tú správu. Mladá slečna najprv o vydaji nechcela ani počuť. No potom ju niečo napadlo.
„Dobre teda,“ súhlasila, “Ale mám podmienku.“
Gróf chcel namietať, ale grófka mu položila ruku na plece. Gróf si len vzdychol a pokynul rukou.
„Akú?“
Kontesa mala rada hádanky a súťaže.
„Uchádzači budú musieť splniť úlohu, ktorú im zadám.“
Gróf a jeho pani sa síce tvárili prísne, ale mali dcéru veľmi radi a väčšinou jej splnili všetko, o čo požiadala. Tak tomu bolo i teraz.
„Dobre teda. Máš tri dni na to, aby si vymyslela úlohu, ktorú budú musieť uchádzači splniť.“ S týmito slovami gróf a grófka kontesu prepustili.
Kontesa sa rada chodievala kúpať do blízkeho jazierka. A v tom jazierku býval vodník, ktorý sa do kontesy zamiloval. Po večeroch sedával na kameni na brehu jazera a sníval o svadbe s kontesou.
V jeden takýto podvečer pred ním na hladine pristáli jeho kamarátky labute.
„Vodník, vodník, kontesa sa bude vydávať,“ oznámili mu.
„Ajajaj, už je to tu,“ zaplakal vodník.
„Neplač. Kontesa si vezme za muža toho, kto splní jej úlohu,“ utešovali ho labute.
„Nechcem vedieť, kto bude ten šťastlivec,“ jojkal ďalej vodník.
„Môžeš ním byť ty.“
„Ja?“ vodník prestal plakať.
„Áno, keď sa prihlásiš do súťaže.“
Vodník sa zamyslel. Po chvíli sa opýtal;
„A aká je tá úloha?“
„Tú kontesa oznámi uchádzačom o tri dni odo dneška,“ odpovedali labute a vzlietli, „Porozmýšľaj vodník,“ stihli ešte zakričať, kým zmizli medzi stromami.
No vodník dlho nepremýšľal.
,Čo môžem stratiť? Pôjdem,‘ vliezol do vody a zmizol pod hladinou.
O tri dni sa na nádvorí zámku zišli rytieri, princovia a iní urodzení páni a netrpezlivo čakali na kontesu. Tá sa po dlhej dobe zjavila na balkóne aj s rodičmi.
„Vítam vás moji drahí,“ pozdravila kontesa uchádzačov o jej ruku.
„Tá je ale krásna,“ zašumelo davom. A naozaj, kontesa v zlatých šatách žiarila v rannom slnku.
„Prišli ste, aby ste si ma získali za manželku. No nebude to jednoduché. Pretože som krásna a múdra a nepôjdem za hocikoho,“ pokračovala ďalej pyšne kontesa. “Pripravila som si pre vás úlohu. Kto ju splní, stane sa mojím mužom. Úloha znie...“
V tom sa s hrmotom otvorila ťažká brána a na nádvorie vošiel posledný uchádzač. Vodník. Zo šiat mu tiekla voda a on čľapkajúc prešiel cez nádvorie a nesmelo zastal niekoľko metrov za uchádzačmi. Gróf sa postavil vedľa dcéry a silným hlasom sa opýtal;
„Čo tu chceš vodník?“
„Prišiel som sa uchádzať o ruku vašej dcéry,“ odpovedal neisto vodník.
Nastalo úplne ticho. No v tom sa kontesa začala s chuti smiať. A postupne sa k nej pridali všetci uchádzači. Dokonca i zámocká stráž a sluhovia. Vodník zahanbene zvesil hlavu.
„Ticho!“ gróf dvihol ruku nad hlavu, a keďže bol spravodlivý, povedal;
„Dobre. Každý má právo uchádzať sa o ruku mojej dcéry.“
„Otec!“ bránila sa rozhorčene kontesa.
„Muž môj!“ skríkla preľaknuto grófka.
„Gróf!“ zahučal prekvapene dav.
No gróf iba pokynul dcére;
„Povedz nám úlohu.“
Kontesa namosúrene pozrela na otca a dupla nohou. Nebola zvyknutá, že jej niekto odporoval. Ani otec. No gróf ostal neoblomný. Kontesa sa pozrela na matku. Ale tá len mykla plecami. A tak sa kontesa obrátila späť k uchádzačom.
„Dobre teda,“ povedala povýšene, „Keď som bola malá, pestúnka mi rozprávala rozprávku o zázračnom modrom kameni, ktorý leží niekde vysoko v horách...už si tú rozprávku poriadne nepamätám. Viem len, že tomu, kto ho pobozká, môže splniť jedno želanie. Chcem ten kameň!“
V dave na nádvorí to zašumelo.
„Kto mi ho donesie, stane sa mojím mužom.“
Uchádzači začali šomrať.
„Ale dcéra moja, veď to je len rozprávka,“ namietal gróf.
„Teraz už je to úloha,“ povedala tvrdohlavo kontesa. A gróf nemohol nič namietať, lebo bol spravodlivý a dovolil dcére vybrať úlohu, akú ona chce.
Niektorí uchádzači sa len zasmiali alebo pohoršene odišli. No boli aj takí, čo úlohu vzali vážne a rozhodli sa modrý kameň nájsť.
Nakoniec všetci uchádzači o ruku kontesy odišli a vodník zostal na opustenom nádvorí sám. Chvíľku tam len tak postával, potom smutne zvesil hlavu a vybral sa späť do svojho jazierka. Tam si sadol na kameň na brehu a položil ustaranú hlavu do dlaní.
Už sa zmrákalo, keď ho takto našli labute.
„Prečo si taký smutný?“ ďobla ho jemne jedna z labutí do ramena.
„Ako mám nájsť ten kameň, keď nemôžem opustiť jazierko? Bez vody by som na takej dlhej ceste zahynul. Som predsa vodník,“ zodvihol hlavu a v očiach sa mu leskli slzy.
„Pomôžeme ti. Áno pomôžeme, si predsa náš kamarát,“ utešovali ho labute.
„Vy by ste to pre mňa urobili?“ zažiarili vodníkovi uslzené oči.
„Áno, obletíme všetky hory a kopce a ten kameň nájdeme,“ labute roztiahli krídla a vzlietli.
„Ďakujem vám, kamarátky,“ zakričal vodník za vzdiaľujúcimi sa labuťami.
No dni bežali a labute sa nevracali. A tak nadišiel posledný, deviaty deň.
Niektorí princovia a rytieri sa ešte nevrátili. Ale to kontesu vôbec nezaujímalo. Tí, čo sa stihli vrátiť, sa zhromaždili na nádvorí. Úplne vzadu sa snažil skryť vodník. No kontesa si ho aj tak vôbec nevšímala.
‚Kde len môžu byť moje kamarátky labute. Dúfam, že sa im nič nestalo‘ pociťoval vodník výčitky za to, že súhlasil, aby labute hľadali modrý kameň. Z pochmúrnych myšlienok ho vytrhol kontesin hlas;
„Tak má niekto z vás modrý kameň?“
V tom sa otvorila brána a vošiel ktorýsi s rytierov. Kontesa sa z obavami na neho pozrela.
„Máš?“ opýtala sa ho, ale rytier len zvesil hlavu. Kontesa sa usmiala a znovu sa opýtala;
„Má niekto modrý kameň?“ no nikto sa neozval.
Nad hlavami uchádzačov zrazu zašumeli krídla. Všetci zodvihli hlavy. Nad nimi krúžili labute. Jedna z nich preletela nad vodníkom a niečo vypustila zo zobáku. Potom labute odleteli.
Vodníkovi do dlaní spadol modrý kameň. Vodník ho od radosti pobozkal a zdvihol nad hlavu, aby ho kontesa videla. Modrý kameň v plnej kráse zažiaril na slnku, až všetci zhíkli. Vodník víťazoslávne pozrel na kontesu. Tá bola bledá ako sneh.
„Vyhral si vodník,“ povedala trasľavým hlasom, “O tri dni bude svadba.“ potom sa prudko otočila a odišla. A za ňou bez slov odišli i gróf s grófkou.
Vodník sa šťastný vrátil k jazierku, kde na hladine oddychovali labute.
„Ďakujem vám, kamarátky moje,“ zavolal na ne.
Labute zdvihli hlávky spod krídiel.
„Nemáš za čo,“ odpovedali svorne, “Nakoniec sme ten kameň našli v malej jaskyni na jednom malom kopci. Všetci ho hľadali na najvyšších vrchoch v krajine. A my tiež, kým nás nenapadlo, že keď naozaj ten zázračný kameň existuje, bude na mieste, kde by ho nikto nehľadal. No teraz si musíme oddýchnuť a ty sa musíš chystať na svadbu,“ a labute opäť schovali hlávky.
Tri dni prešli, vodník si obliekol svoj zelený oblek a pobral sa do kaštieľa.
Keď vošiel na nádvorie, všetko stíchlo. Vodník znervóznel.
Pomaly kráčal medzi rytiermi a dvornými dámami ku kontese. Keď k nej došiel, zavesil jej kameň na krk a nemotorne sa uklonil. V tom kontesa vybuchla smiechom. A s ňou celý dvor. Vodník prekvapene pozrel na kontesu.
„Na toto som čakala tri dni,“ smiala sa kontesa, “Snáď si si naozaj nemyslel, že si ťa vezmem za muža.
„Kontesa!“ zahrmel grófov hlas, no kontesa sa len smiala.
„Nech si ťa vezme jedna z tých tvojich labutí.“
„Nech je po tvojom,“ nahneval sa vodník, „Preklínam ťa! Nech sa premeníš na labuť!“
V tom sa na chvíľu strhol silný vietor. Vodník sa len tak-tak udržal na nohách. Vietor pomaly utíchal a vodník sa pozrel na kontesu. No miesto nej tam stála nádherná labuť, ktorej na krku visel modrý kameň.
Labuť roztiahla krídla a vzlietla. Z výšky sa ešte raz pozrela na kaštieľ a zmizla niekde za obzorom. A vtedy jej z krku skĺzol kameň a padol k vodníkovým nohám.
Vodník ho smutne zodvihol. Kameň už nežiaril. Splnil vodníkovi jediné želanie, pretože ho on prvý pobozkal, a premenil kontesu na labuť.
A odvtedy vodník sedáva smutne každú noc na kameni pri jazierku. Vyčkáva svoju kontesu a niečo si mrmle. Dúfa, že mu kameň splní ešte jedno želanie.
Marián Dyno Burič
