Prišlo to akosi spontánne. Kráčali sme podvečer po Puerto de la Cruz na Tenerife, keď som vo výške zaregistroval padák.
„Pozrite, paragliding,“ povedal som a zapichol prst do prázdna. Deti a Zuzana sa tým smerom pozreli.
„Hm,“ zamrnčali. Pre deti tu boli dôležitejšie veci. Napríklad ohadzovať sa pieskom na pláži.
„Rád by som to raz vyskúšal,“ podotkol som a nechali sme to tak.
Na druhý deň šla Zuzana niečo vybaviť na recepciu. Ja som sa s deťmi zatiaľ máčal v bazéne.
„Tak čo, chceš si skočiť?“ opýtala sa Zuzana, keď sa vrátila.
„Kam?,“ asi treba niečo kúpiť v potravinách, napadlo ma.
„No s padákom,“ a vysvetlila mi čo a ako.
Bol som hodený do vody. Nie len do tej v bazéne. Na druhej strane, kedy sa mi naskytne ďalšia príležitosť? Je mi jasné, že sám sa na to neodhodlám. Veď už asi dvadsať rokov...
Treba konať.
„Okej,“ no hlas mi znel akosi čudne detsky, ,,tak zajtra ráno.“
No ono sa samozrejme všetko vyvinulo inak.
Keď sme sa šli na recepciu nahlásiť, recepčná zavolala chlapíkovi a potom nám oznámila, že dnes o piatej je to ideálne. Pozrel som na mobil. Boli tri.
,Hm, pre koho ako,’ napadlo ma.
Je zaujímavé, ako sa vo finále človek snaží oddialiť ten okamih, na ktorý tak dlho čakal. A vlastne ani neveril, že sa stane.
„Okej,“ zaznel môj tenký detský hlas.
O piatej si po mňa prišli. Viezli sme sa asi hodinu na miesto činu. Ôsmi Španieli a ja. Chlapík vedľa mňa sa mi snažil niečo vysvetliť.
„Sabes?“ opýtal sa na koniec.
„No,“ znela moja odpoveď.
Španiel sa usmial.
„Okej, okej,“ potľapkal ma priateľsky po pleci.
Rukami sa dorozumieš skôr.
Po hodinke sme zastali.
Krátke prípravy, pripútanie sa, kontrola...
Krok, dva, tri a letím....
Nebudem opisovať let. Pocity boli zmiešané. Až teraz, niekoľko dní po, sa mi vybavujú situácie. A ešte dlho sa budú.
Snáď len, že ma neznalosť domáceho jazyka priviedla ešte do jedného malého problému.
Vo výške nad mestom sa ma Španiel pilot znovu na niečo opýtal.
„Sí, sí,“ odpovedal som spokojne, s úsmevom.
V tej chvíli Španiel zažal ťahať za riadidlá na padáku ako besný a my sme sa začali kývať a krútiť.
„Stop, stop,...“ kričal som.
„Okej, okej,“ a ešte čosi po španielsky mi vrátil Španiel.
Nechýbalo veľa a pozdravil by som Puerto de la Cruz z výšky po svojom.
No splnil sa mi jeden z mojich snov. A prekonal som strach. Za to ďakujem mojej Zuzane:)
A ešte niečo . Soríos, ak ste niečomu nerozumeli.
Soríos je totiž podľa našej Alžbetky prepáč po Španielsky:)
Ďakujem
Marián Dyno Burič
