Veziem sa v električke a som nesvoj. Sedím a miesta je dosť. Som nespokojný. Za oknom fučí a ja som v teple. Som nervózny. Ráno som mal výdatné raňajky a mätový čaj. Som podráždený. Oblečenú mám svoju obľúbenú bundu a nové nohavice, ktoré sedia ako uliate. Som nevďačný...
Vystúpim a kráčam hlavnou ulicou. Potrebujem si niečo vybaviť, ale mám ešte čas. Zabočím do jednej z postranných ulíc. Som zachmúrený. Ako tak kráčam, do mozgu mi preniká melódia. Otrepaný hit, ktorý znie k tomu ešte aj falošne. Ale predsa ma tá melódia zvláštne priťahuje. Asi tým, že je tak monotónna. Otočím sa za hudbou. Na stoličke sedí starší pán. Ťahá sláčikom a z jeho huslí znie tá magicky falošná melódia. Neviem, čo ho dostalo sem, na ulicu. V tejto chvíli je to, myslím, jedno.
Ja pred ním stojím teplo oblečený, najedený a nespokojný, ktovie prečo. Po chvíľke odstúpim. Zamyslený pokračujem vo svojej ceste. Odprevádza ma monotónna melódia. A ja v nej počujem tlkot srdca.
Ďakujem
Marián Dyno Burič
