Naša Alžbetka je momentálne spisovateľkou. Okrem iných zamestnaní.
Najprv sa rozhodla, že si otvoríme v dome obchod s knižkami.
„A ako si to predstavuješ?“ pýtam sa jej.
„No ty dáš výpoveď v práci a budeš písať knihy a ja ich budem predávať.“
Keď som jej povedal, že to nie je také jednoduché, odvrkla namrzene;
„Pre vás dospelých je všetko ťažké.“
Nechal som to tak. Má v podstate pravdu a ja nemám čím argumentovať. Nakoniec ju to prejde a nájde si inú zábavu.
No prvý, kto zabudol, som bol ja.
Jeden podvečer som prišiel domov z práce. Betka si niečo vyrábala z papiera.
„Čo to robíš?“ opýtal som sa.
„Pozvánky,“ ani na mňa nepozrela, taká bola zaujatá.
„Pozvánky? A na čo?“
„No na ten môj obchod. Otváram už v pondelok. Pani učiteľke som to už povedala. Vravela, že určite príde.“
„Kam?“ zvedavo som sa opýtal.
„No tu, k nám domov. V chodbe si urobím obchod.“
Stratil som slová.
„Neboj sa, vy môžete s mamkou sedieť v kuchyni. Nikto vás nebude rušiť.“
,Ďakujem pekne,‘ pomyslel som si.
„Alžbetka a čo budeš predávať, keď už otvoríš ten obchod?“
„No naše staré knižky.“
„A koľko by stála taká knižka? Vieš keby som si chcel jednu kúpiť,“ hral som s ňou jej hru.
„No napríklad o láske sto eur.“
„Sto eur?!“
„Vieš, romantika je veľmi vzácna,“ pozrela na mňa s poučným výrazom v tvári.
Posadil som si ju na kolená a snažil sa jej vysvetliť, že to nepôjde len tak, ale jedného dňa možno bude mať obchod s knihami. Keď ma vypočula, tak sa rozhodla, že bude zatiaľ, kým nemá ten obchod, písať knihy ona.
A ja som rád, že má ciele a že si za nimi ide. Možno jedného dňa si budem môcť kúpiť nejakú romantickú knihu od Alžbetky.
Ozaj, neviete koľko môže stáť taká romantika?
Ďakujerm
Marian Dyno Burič
