Skalica. Orlovňa opäť otvorila svoje brány pri príležitosti osláv Skalických dní, v rámci sprievodného podujatia Hudba pod Hradbami. Pod jednou strechou sa tu stretli priaznivci kvalitného rocku, v kultúrnom priestore, ktorý vždy vynikal svojou multižánrovosťou a mierovou atmosférou.
Tento chrám hudobných kultúr od mainstreamu až po žánre undergroundu na svojom pódiu hostil bezpočet regionálnych hviezd, hviezdičiek aj regulerných garážoviek. Jednou zo známejších regionálok, ktoré tu často účinkovali boli aj gbelskí RISING. Tí tu aj napokon so všetkou gráciou v marci 2007 pokrstili svoj debutový album Look Inside.
Orlovňa ako svätyňa undergroundu je v kontexte záhoráckej rockovej kultúry významným "pútnickým miestom".
Pre mladých hudobníkov, pred masovým rozšírením internetu, boli koncerty v Orlovni príležitosťou zviditeľniť sa. Na svoje vystúpenia sem kapely častokrát prichádzali s nádejou, že so svojou hudobnou produkciou vyniknú a prerazia. Tá nádej mala podobu producenta hľadajúceho talenty, ukrytého niekde v publiku, ktorý by pomohol mladým rockerom preniknúť za hranice regiónu, urobiť s kapelou kariéru, vydávať albumy a stať sa slávnymi.
Do tretice ako doma, RISING v Orlovni nášup s prídavkom
Využili sme túto výnimočnú príležitosť, aby sme sa dali s chalanmi od RISINGu do reči a položili im zopár otázok o ich návrate - či zostanú na scéne a čo chystajú. Predovšetkým nás zaujímalo, aké to je, vyjsť z tieňa a do tretice odohrať koncert na mieste, ktoré im bolo z časti druhým domovom.
Príležitosť vrátiť sa na pódium, kde kedysi uviedli do sveta svoj prvorodený album, sa im naskytla znenadajky. Keď sa prevádzkovatelia Orlovne dozvedeli, že chalani opäť aktívne skúšajú, iniciatívne kapelu oslovili s pozvánkou vystúpiť na doskách, kde boli kedysi ako doma.
RISING prišli, zahrali a nesklamali. Kto zažil už ich predchádzajúce dva koncerty (Cerová, Gbely) a nemohol si nechať ujsť ani ten tretí, mohol zaspomínať na časy, za ktorých to v Orlovni pulzovalo nespútanou rockovou atmosférou. Svojou nestarnúcou produkciou na 17. ročníku sprievodného podujatia Skalických dní - Hudba pod Hradbami v Orlovni nadchli nie len starých skalných poslucháčov, ale ukázali aj mladým rockerom, že svetová muzika nemusí pochádzať len zo zahraničného importu. Slovenské i to záhorácke rockové podzemie ukrýva v rockmetalovom tieni bezpočet hudobných klenotov.
Čo nové v domácej kuchyni po šnúre Cerová - PeaceFest - Orlovňa?
Basgitarista Bunny a bubeník Dave sú preživším jadrom kapely, ale bez KoMa a Beavisa by RISING vskriesiť nešlo. Chalani sa pred rokom spolu dohodli, že v roku 2015 kapelu na čas oživia. Už dávno vytriezveli zo sna, rozbehnúť kariéru rockových hviezd (I keď v kontexte regionálnej hudobnej produkcie nimi určite boli a naďalej aj sú. - pozn. red.). Dnes každý pracuje v obore, v ktorom vyniká a k slovu sa prirodzene dostalo aj založenie vlastných rodín. Vášeň k hudbe ich však neopustila.
Základom každej rockovej kapely je bubeník, ten určuje rytmus celej bandy. V RISINGu za železom bubnuje Dave. Za svoju kariéru ste tu odohrali niekoľko koncertov a zožali tu chvály aj kritiky, ktoré vám pomohli vyšperkovať váš hudobný prejav. Ako by si zhodnotil dnešné, v poradí už tretie tohtoročné vystúpenie?
Dnešný koncert dopadol na výbornú - hlavne na tom majú svoj podiel zvukári, ktorí tento priestor ovládli na výbornú. Tak ako som sa dobre počul ja aj chalani, tak sa nám aj výborne hralo. Zo začiatku mi chvíľu trvalo, než som sa rozohral, predsa len, tých koncertov tento rok nebolo toľko ako kedysi, takže aj moje ruky si musia zvyknúť na ten výkon. Úprimne ma potešilo, že si nás prišlo vypočuť toľko ľudí, čakal som redšie publikum, takže zástup poslucháčov pod pódiom príjemne prekvapil nie len mňa. To, že sme sa na pódium v Orlovni dostali bola číra súhra náhod, ktorá takpovediac magicky zapadá do tohtoročnej šnúry Cerová - PeaceFest - Orlovňa. Som úprimne rád, že som si tu mohol opäť zahrať, navyše sem prišli aj naši známi, ktorých som už veľmi dlho nevidel. To, že sme hrali na mieste, kde v podstate vyvrcholila pred osem a pol rokmi naša kariéra ani nevnímam. V prvom rade sme si sem prišli zahrať a musím skonštatovať, že sme si zahrali perfektne.
Hlbokými basovými tónmi, po bubeníkovej pravici, koloruje vystúpenia Bunny. On a Dave presvedčili ostatných členov skupiny KoMa a Beavisa, aby oprášili autorský hudobný archív a priviedli k životu svoje niekdajšie hity. Bunny, boli ste zvyknutí na početné publikum. To obdivovalo na jednej strane kvalitu vašej autorskej producie, ale tiež, že ste dokázali na výbornú zahrať Deftones, System Of A Down, Fear Factory, Tomahawk, Korn, Cypress Hill alebo Slayer. Plánujete do konca roka ešte niekde koncertovať?
Čo sa týka budúcich koncertov, naplánovaný nemáme ešte žiadny. Ja osobne by som išiel ešte koncertovať. Hudbu a koncertovanie milujem, žil by som pre ne. Tak ako chalani, aj ja mám veľkú radosť z toho, že sme dostali pozvánku na toto pódium. Navyše nám pristal celkom slušný čas, možno aj preto prišlo tak početné publikum, z čoho som bol milo prekvapený. Poslucháčov páni zvukári odmenili fantasticky naladeným zvukom. My sme dodali zvyšok.
Bunny, pamätáš si na niektorý z koncertov, ktorý bol taký výnimočný, že sa ti živo zapísal do pamäti?
V Orlovni sme koncertovali aj vďaka nášmu vernému publiku viackrát, no najsilnejšie emócie vo mne jednoznanče vyvolal krst nášho albumu v marci 2007. Považujem to za najlepší zážitok v mojom živote. Veľký podiel na tom, čo sme dosiahli počas našej skromnej kariéry má nestor gbelského deathmetalu Martin Ondrušek, člen už neexistujúcich Abscess, našich generačných predchodcov. Bol to práve Martin, ktorý mal tú česť podvihnúť slávnostnú čašu rumu, aby ňou uviedol do sveta album, ktorého design je jeho dielom. Vďačíme mu tiež za finančnú podporu pri nahrávaní. V podstate to znamená, že každá kapela potrebuje donora, ktorý jej pomôže siahnuť si na hviezdy.
Ktorá spomedzi skladieb Vašej hudobnej pokladnice je tvoja obľúbená?
Každá zo skladieb má dačo do seba. Časom sa to mení, rok čo rok je to iná. Momentálne si veľmi rád vychutnám I H8. No okrem nahratých skladieb sú aj ďalšie, do ktorých som dal kus seba, z nášho repertoáru milujem Sweet Agony, to je moja srdcovka. Patrí medzi skladby, ktoré boli súčasťou koncertných playlistov. Určite ju pozná aj naše publikum. Ale ešte v počiatkoch našej existencie, okolo roku 2002 vznikli skladby, ktoré dnes už asi nikto nepozná. Žánrovo nám bol vtedy vlastný skôr punk rock a grunge a tie skladby sme zahrali hádam len raz. K mojim obľúbeným z tých starších patrí D. M., to bola tiež taká srdcovka. Tú sme zahrali aj počas dnešného vystúpenia na Hudbe pod Hradbami. Prvý raz sme ju predstavili na PeaceFeste, ešte v roku 2003.
Hudbu a koncertovanie milujem, žil by som pre ne. (Bunny)
Je dobrým zvykom, k odohratým skladbám vernému publiku priložiť ešte jednu-dve do kotla na rozlúčku. Isto to ale nebolo vždy jednoduché.
Keď si publikum pýta prídavok, je to každopádne super. Je to vždy lepšie, ako keby ľudia ticho odišli preč. Keď si zavolajú kapelu naspäť, znamená to, že sa im hudba páčila. Koncerty bývajú zároveň veľmi náročné na výdrž a po tej trištvrte alebo hodine hrania častokrát už nevládzete ďalej hrať... Vždy sme sa však vrátili, akokoľvek sme už boli unavení. Keď si publikum žiada prídavok, je to signál, že tá muzika má hodnotu, pridať ešte jednu - dve skladby sa jednoducho patrí. Je vždy super pocit.
Neplánujete vydať ešte jeden album? Predsa len tých skladieb ste vytvorili oveľa viac ako len 7, ktoré sa zmestili na Look Inside. Koncertný základ tvorí asi 14 skladieb a ďalšie máte ešte v archíve, uvažovali ste už nad tým, že by ste zvečnili aj tie?
Väčšina kapely - i keď to znie možno čudne, keďže sme len štyria... dvaja z nás sme jasne rozhodnutí a zvyšní dvaja o tom veľmi intenzívne premýšľajú, že do toho pôjdeme. Už máme v podstate naskúšaný materiál, nejakých 9 kusov. Chceli by sme tiež, ak sa nám bude dariť, jednu - dve skladby skomponovať nové. Vždy som chcel vydať ešte jeden album, je to jeden z mojich veľkých snov. Vtedy v tom roku 2007, než sme koncertné hranie zabalili, posledné mesiace sme sa bavili o tom, ako pôjdeme opäť do štúdia a nahráme tam materiál, ktorý ešte máme. Chceli sme to urobiť, za rok či za pol roka, lenže tento sen sa na čas rozplynul. Teraz k tvoreniu pomaly pristupujeme opäť a verím, že to fakt pôjde.
Vrátiť sa po rokoch na pódium je skvelý zážitok. Ak si medzi starými poslucháčmi nájdete aj nové uši, je ten pocit ešte o niečo krajší. Hudba je organickou súčasťou každej generácie, hlavne tá mladá vďaka nej prežíva dobrodružstvá, na ktoré bude v budúcnosti s radosťou spomínať. (RISING)
Pre vernú poslucháčsku základňu to sú skvelé správy, o to viac, že okrem známeho repertoáru pracujú aj na komponovaní nových skladieb. Za osem rokov ich hudobný prejav dozrel a dnes sa tak môžeme tešiť na znovuzrodenie RISINGu, kam až nás vlna, ktorú svojou tvorbou vyvolali odnesie?
Pripravili sme pre Vás aj pokračovanie týchto rozhovorov. V ďalšom dieli sa dočítate, niečo o histórii gbelskej rockovo - metalovej hudobnej scény, tak ako ju vníma Beavis a prinesieme aj rozhovor s KoMom, s ktorým sme sa zhovárali ešte na prvom tohtoročnom vystúpení ... pamätáte sa ešte, kde to bolo?
