Niekedy sa neoplatí veľa čítať... Pred nedávnom sa mi dostalo do rúk nespočetné množstvo časopisov... keď sa človek nudí, číta všetko doradu. Nikdy som sa neuchyľovala k článkom o diétach a podobných zázračných kúrach, ale predsa, keď vidíte titulok „Detoxikujte svoje telo – zbavte ho škodlivých látok!“ to už zapôsobí. Prečo by som teda mala byť schránkou pre všetky škodliviny? Nie, nie, nie... to nedovolím.
Preštudovala som všetky dostupné informácie týkajúce sa očistného pôstu a rozmýšľala. Jem veľa, niekedy až príliš, ale ten týždeň to predsa vydržím. Zavolala som kamarátovi, či si nechce tiež detoxikovať telo. Najskôr sa mi vysmial, cez víkend to vraj určite nepôjde, ale v pondelok môžeme začať... a tak odbila prvá minúta pondelkového dňa. Ležiac s plným žalúdkom som rozmýšľala, ako to zvládnem... a s týmto pocitom som zaspala.
Nikdy nezvyknem ráno nejako extra jesť, ale už iba myšlienka, že dnes nebudem jesť nič ma úplne paralyzovala. Bola som hladná. Neskutočne hladná. Hneď ráno... dala som si pohár vody a odpochodovala na autobus. Návšteva obchodu bola krutá. Vybrala som si však minerálku a pobrala sa do roboty. A míňali sa minúty. Okolo desiatej mi prišla SMS od kamaráta, že zomiera. „Pevnú vôľu chlapče, snáď sa nenecháš zlákať jedlom. My nechudneme, robíme niečo pre svoje zdravie...“ znela moja odpoveď. A zasa som do seba naliala asi pol litra minerálky. Čas obeda bol hrozný. Prišiel ku mne šéf a priniesol mi zákusky. „Nie, ja si neprosím, ďakujem.“ „Len to zjedz, však si od rána nič nemala...“ odpovedal šéf. Pozerala som na zákusky a žalúdok nervózne poskakoval... „Mam tu zakusky, co s nimi?“ napisala som kamaratovi. Odpoveď prišla v priebehu niekoľkých sekúnd: „Buď silná, hlavne to nezjedz.“ Tak som nejedla. Poctivo som ich zabalila do papiera, potom ešte do jedného, nakoniec do tretieho a potom ešte do sáčka... Pokušeniu som odolala... a aby som prišla na iné myšlienky, dala som si vodu. Ako inak... Kamarát to zvládal tiež.
Večer sme spolu volali a rozprávali sa o vajíčkových chleboch, tuniaku, olivách a všemožných jedlách. Možno som ani nebola hladná, ale predstava jedla vo mne vyvolávala neskutočné pocity... Okolo desiatej večer mi prišla SMS. „Prisiel kamarat, rok som ho nevidel... dam si s nim trocha vina... ale inak plan pokracuje. Nejem. A to vino ma potom donuti este viac pit.“ Táto SMS ma rozosmútila. Zronená som kamarátovi odpísala, ako veľmi ma to ranilo, že nedrží pravý pôst. Asi o hodinu mi prišla ďalšia SMS s textom, že aj to deci vína cíti všade, a že naozaj nič nezjedol... tak som zaľahla.
Utorok začal celkom fajn. Mali sme za sebou prvý detoxikačný deň. Do roboty som niesla tri litre vody, keby ma náhodou premkol hlad, aby som ho uhasila vodou. Budem predsa taká zdravá!!! Aj šéfovi som vysvetlila, že sa detoxikujem, aby mi nenosil jesť... a tak som trávila deň. Liter vody k ďalšiemu litru... ono sa to prejaví. Odbiehala som asi každú hodinu. Aj kamarát sa vyjadril, že tento detoxikačný plán ho možno dokonale „očistí“ aj od práce, pretože jeho šéf nemá pochopenie pre časté odchody od roboty. Okolo piatej sa hlad stával neznesiteľným. To som až taká slabá, že vydržím bez jedla iba dva dni? Stále som nad tým rozmášľala... veď vôbec nemám pevnú vôľu! Voda prestávala mať chuť, bublinky mi vadili a mozog už nechcel prijať fakt, že ignorujem signály hladu a riešim ich ako signál smädu... V týchto myšlienkach som venovala časť rozjímania aj všetkým anorektičkám. Napadli mi všetky tie ich myšlienky prečo nejesť, ale ani jedna mi nevyhovovala. Ja predsa detoxikujem!!!! Ale prečo to nedokáže pochopiť môj žalúdok?
O siedmej sa to nedalo vydržať. Stále som bola v robote, ale mozog už blúdil po útrobách kuchyne a riešil večeru. Vzala som do rúk mobil a nesmelo stláčala písmenká: „Dnes si dám tuniaka s kukuricou a olivami....“ telefón ešte ani nedoručil správu o prijatí a už zvonil : „To myslíš vážne?“ ozval sa ledva dýchajúc. „Hm... asi áno. Už to nevydržím. Čo ty?“ spýtala som sa... „Ja to kašlem, idem sa najesť!“ vykríkol s nadšením. Trocha ma to sklamalo, ale vedela som, že dnešok skončím asi rovnako. Dovolali sme. Ešte som chvíľu rozmýšľala nad tým, že to predsa vydržím. A potom prišla ďalšia SMS : „Práve som prežil žalúdočný orgazmus.“ Nesmelo som mu zavolala späť, či sa vážne najedol a porušil náš detoxikačný plán... Mala som pocit, že nikdy nebol šťastnejší.
Domov som prišla asi o pol jedenástej večer. Ani som sa neprezliekla. Otvorila som tuniaka, kukuricu, olivy, syr... jednoducho všetko, čo som našla. A za necelú hodinu som zjedla viac, než by som zjedla za tie dva dni dokopy... Pravdupovediac, tešila som sa na všetky prejavy, ktoré mali nastať, keď sa telo zbaví škodlivých látok... od zlepšenia kvality vlasov až po psychickú pohodu. No uspokojila som sa aj s pocitom, že sa môj žalúdok konečne cítil ako žalúdok a nie ako veľká vodná nádrž so stúpajúcou hladinou....
