„Človek hľadá, možno nájde. Človek verí, možno spadne. Človek ľúbi, zároveň neverí. Človek sklame a...uteká od viery.“
„Človek by mal vnímať život ako šifrovanú skladbu, skladbu vlastného srdca. No mňa už nebaví byť zaseknutá kdesi v refréne!?“
„Milujem stáť na balkóne a vychutnávať si to záhadné ticho pred búrkou. Ten smelý vietor vo vlasoch, ten príjemný šum, tie ťažké kvapky dažďa. Vtedy mám chuť schúliť sa niekde do kúta a plakať spolu s dažďom...“
„Človek sa stále za niečím tak náhli, uteká... Zabúda však dýchať srdcom a vidieť svet tak krásne farebný. Život často berie ako nezmyselné preteky s časom, no tesne pred cieľom zistí, že víťazná šnúra je už dávno prestrihnutá...“
„Zvládnem toho veľa. No tá skrývačka s vlastným sebavedomím ma už vážne nebaví!“
„Byť originálnym je dnes ťažké. Obyčajní ľudia totiž svojou sprostou závisťou tú jedinečnosť zatĺkajú...“
„Nočná obloha mi už dlhší čas pripomína jednu osobu, len a len jedinú. Keď sa večer dívam do tváre noci, necítim sa tak sama, tak nepochopiteľne nepochopená. Viem, že sa kdesi tam hore naše pohľady stretli, aspoň raz, aspoň na zlomok bezvýznamnej sekundy... Tá sa mi vpila do srdca a zasiahla nádej. Nádej tak vábivú, tak krehkú! Možno si to celé len vnucujem, no aj to ma robí šťastnou, šťastnou kdesi hlboko v srdci – kde už dlho zívala prázdnota... Tá diaľka medzi nami mi pripadá ako tucet galaxií.. Práve v jednej z nich sa pokúšam opäť na teba nemyslieť.“
„ Prosím ťa, hlavu hore! Ja viem, to prázdno bolí. Viem, že šťastie druhých rodí v osamelom srdci len ďalšiu šialene tupú ozvenu... Viem, že skrývačka so šťastím dokáže poriadne liezť na nervy. No, prosím, nezúfaj! Ani netušíš, ako veľmi to trápi mňa, ako veľmi túžim zotrieť smútok z tvojej tváre. Ani len netušíš, čo pre mňa znamenáš... Tak, prosím, netýraj nás oboch! Keď už nie ja, tak čoskoro príde niekto iný, kto zaplní to prázdne miesto. A problémy budú len trápna minulosť...“
