Ak sa na verejnom podujatí objavujú podľa môjho názoru prejavy, ktoré prekračujú hranice toho, čo považujem za dôstojné a primerané verejnému priestoru, budem ich kritizovať. To nie je nenávisť. To je názor.
Sloboda prejavu však nemôže fungovať iba vtedy, keď sa všetkým páči obsah prejavu. Ak požadujeme rešpekt k jednej skupine, musíme rešpektovať aj právo druhých nesúhlasiť, kritizovať a klásť nepríjemné otázky.
Preto sa pýtam: Kde je hranica medzi slobodou prejavu, verejnou prezentáciou a správaním, ktoré už jednoducho do verejného priestoru nepatrí?
Nemám problém s tým, že ľudia majú svoje názory, identitu ani práva. Mám problém s tým, ak sa od všetkých ostatných očakáva, že budú bezvýhradne súhlasiť a mlčať.
Nebudem mlčať len preto, aby bol niekto spokojný. A zároveň nebudem nikoho ponižovať ani označovať za menejcenného. Kritizovať konkrétne správanie a jeho hranice je úplne iná vec než útočiť na ľudí.
Ak má byť Slovensko demokratickou krajinou, musíme zvládnuť aj nesúhlas. Bez nálepkovania. Bez cenzúry názorov. A bez dvojitého metra.
