V tom čase sa Duran Duran ocitli na vrchole slávy, vypredávali štadióny po svete , zapĺňali titulné stránky tínedžerských magazínov, no na rozdiel od dnešných popových idolov vedeli aj slušne hrať a skladať piesne a ich prínos do hudby osemdesiatych rokov a hlavne éry videoklipov je nepopierateľný. Dovolím si tvrdiť, že sú jedinou kapelou z éry novoromantizmu, ktoré nielen že existuje, ale si aj teraz drží nadpriemernú úroveň kvality a tvorivého potenciálu.
Po albume Seven And The Ragged Tiger (1983) kvôli koncertovaniu autorsky stagnovali, za dva roky prišli len s dvoma novými skladbami – Wild Boys a bondovkou A View To A Kill. To sa už kapela zmietala vo vnútorných rozporoch. Rocková časť zastúpená basgitaristom Johnom Taylorom a jeho menovcom – gitaristom Andym spolu s Robertom Palmerom a bubeníkom discofunkovej kapely Chic Tonym Thompsonom založili kapelu Power Station .
Simon, Nick a Roger sa realizovali v projekte, ktorý bol orientovaný na umelecko-novoromantické skladby. Štúdiovú zostavu Arcadie doplnili v úvode spomenuté, z historického pohľadu mimoriadne osobnosti. Hlavne skladba The Promise, kde svoje cesty skrížili, v mnohom pripomína prvotný význam názvu kapely, čo bola v mytológii idylická zem blaženosti. No a príjemne kvílivý zvuk Gilmourovej gitary musí rozpoznať aj polohluchý poslucháč, ktorý od "floydov" začul maximálne tak Another Brick In The Wall, ako aj Stingove vokály v refréne. Podobne sa v tom čase realizoval aj v prípade Money For Nothing od Dire Straits... Herbie Hancock vtedy prežíval elektrické "future-shockové" obdobie, no jeho vklad nie je až taký výrazný. Za spomenutie stojí ešte skvele zvládnutá bezpražcová basa Marka Egana a tradične šťavnatý saxofón Andyho MacKaya .
Aj dve balady – Lady Ice a Missing by mohli slúžiť ako soundtrack k prechádzke rajom. K tej druhej mám aj osobné spomienky. V lete roku 1986 som požičanú kazetu s nahrávkou So Red The Rose počúval počas prázdnin na Liptove deň čo deň a práve v súvislosti s tejto balade sa mi vynoria nostalgické spomienky na snívanie o platonickej láske, ktorá zostala len nesplneným snom.
Election Day a spomínaná The Promise sa stali aj singlovými hitmi, hoci v hitparádách významnejšie nezabodovali. Pamätám si, ako som práve The Promise začul v TOP 40 stredovlnného Radia Luxembourg, ktoré som večer čo večer počúval pred spaním pod perinou zo sovietskeho tranzistorového rádia. Nie kvôli pocitu ilegality, ale aby som nerušil brata, s ktorým som vtedy zdieľal spoločnú izbu. Pamätám sa, že vtedy leteli Shake The Disease od Depeche Mode alebo Revolution od The Cult, West End Girls od Pet Shop Boys, či It’s Alright od Eurythmics. Ako keby to bolo včera...
Skladby Arcadie sa soundom výrazne nelíšia od väčšiny duranovskej tvorby, napokon niektoré zdroje radia tento album aj k diskografii Duran Duran, čo je v kontexte neskorších personálnych rošád celkom v poriadku. Texty pôsobia trochu tajuplne, podobne ako na albume Seven And The Ragged Tiger. Simon sa priznal, že väčšina z nich by nevznikla nebyť inšpirácie Jimom Morrisonom. Nick Rhodes svojimi syntezátorovými ozdôbkami dotváral atmosféru a zvukomalebnú drobnokresbu skladieb. V El Diablo s miernym latino nádychom opäť použili, podobne ako predtým v The Chauffer na albume Rio, zvuky flauty pripomínajúce renesančných trubadúrov. Aj hoboj v Lady Ice evokuje podobné mysticko-historické nálady, nehovoriac o tom, ako geniálne sa im zvukmi a náladou podarilo do skladby pretransformovať atmosféru ľadového chladu. Z albumu však aj po dvadsiatich rokoch cítiť hrejivé spomienky na pestrofarebno-tajuplnú hru na krásu a rád sa k nemu vraciam.
Skladby:
1 Election Day LeBon, Rhodes, Taylor 5:28
2 Keep Me in the Dark LeBon, Rhodes, Taylor 4:30
3 Goodbye Is Forever LeBon, Rhodes, Taylor 3:48
4 The Flame LeBon, Rhodes, Taylor 4:23
5 Missing LeBon, Rhodes 3:42
6 Rose Arcana LeBon, Rhodes 0:50
7 The Promise LeBon, Rhodes, Taylor 7:29
8 El Diablo LeBon, Rhodes, Taylor 6:04
9 Lady Ice LeBon, Rhodes 7:31
Arcadia:
Simon LeBon
Nick Rhodes
Roger Taylor
Ďalší muzikanti:
Carlos Alomar, Gabriel Bindi, Peirre Defay, Jean Claude Dubois, Mark Egan, David Gilmour, Steve Jordan, Rafael Dejesus, Andy MacKay, David Van Tieghem, Masami Tsuchiya, Sting, Herbie Hancock
1985 Parlophone / EMI Records
