Myslím, že istá zrelosť spôsobená pribúdaním veku mi dala možnosť, alebo istý výber, aby som sa začala pozerať okolo seba akosi vnímavejšie. S pochopením, so zvedavosťou a hlavne účasťou. My ľudia sme zvláštne a veľmi zaujímavé tvory. Vo väčšine prípadov sa sústreďujeme na vlastné starosti s takou intenzitou, že ak stretneme človeka s podobnými starosťami ako máme my, zdajú sa nám niekedy malicherné, banálne. Ak aj s človekom zdieľame istú spoluúčasť, predsa len naše starosti sa nám zdajú tie najpodstatnejšie. Starosti tých druhých sú nám vzdialenejšie, pretože nie sú nami prežité. Je to možno pochopiteľné, ale myslím, že ak sa nám nejaký človek zdôverí so svojimi starosťami, som presvedčená, že by to mala byť pre nás istá pocta. Aha, ten človiečik mi dôveruje a ja by som to nemala pokaziť tým, že mu budem dávať akési kvázy rady ktoré od nás ani nežiada a ani nepotrebuje. V konečnom dôsledku je riešenie aj tak na ňom samom. Potrebuje iba vyliať svoju bolesť, svoje srdce pred človekom ktorý je ochotný ho aj vypočuť a nespôsobí reťazovú reakciu podávaním informácií ďalej. Dôvera človeka k človeku je nesmierne drahá, krehká a vzácna vec, podľa mňa je to dar boží. My ľudia potrebujeme dôveru a dôverovať.
Dokážeme si predstaviť človeka ktorý ale nedôveruje nikomu??? Vieme si vôbec predstaviť ukrutnú bolesť rodiča, ktorému sa dieťa hodí pod vlak? Mladý človek ktorý má len 17 rokov? Nie, asi nevieme, nech by sme akokoľvek chceli a možno ani nechceme. Ale hlavne...vieme si predstaviť, čo sa odohráva v duši, v mysli človeka tak mladého, ktorí si zvolí radšej cestu dobrovoľného odchodu z tohto sveta?? Iste, mnohí z nás povedia...“ Mladí už nevedia čo od dobroty, sú rozmaznaní, všetko chcú hneď a nemajú chuť na niečo čakať.“ Akokoľvek si môžem o mládeži myslieť svoje, môžem s nimi nesúhlasiť, nemôžem súhlasiť s tým, že by niekto bol schopný z recesie, z rozmaru zvoliť si dobrovoľnú smrť. Pretože ak človek iba trochu sleduje správy, číta dennú tlač, nemôže si nevšimnúť, že deti čoraz mladšie, ba až úplne malé si siahajú na život. Ak niečo také počujem...hm, je mi hrozne smutno. Cítim sa akosi bezradne, neschopne. Len sa pýtam...prečo???? Kde sa stala chyba??? Čo sme prehliadli, čo sme nedomysleli??? Čo je príčinou tohto následku??? V žiadnom prípade tu nechcem mentorovať, alebo nedajbože niekoho obviňovať, to by sme sa mohli obviňovať všetci. Len mi príde na um citát z Hamleta...Niečo je zhnité v štáte Dánskom. Čo to hnitie asi spôsobilo?? Kto mi vie odpovedať?
