Poznáte ten pocit, keď chcete pre seba urobiť to najlepšie? Začnete sa zdravo stravovať, cvičiť, idete na masáž, ku kaderníčke, kozmetičke a dokonca sa odhodláte navštíviť aj Vašu milú pani doktorku, ktorej sa už zo zásady vyhýbate.
Toto sa v mojej hlave preháňalo začiatkom mesiaca. Netuším ako sa to tam dostalo...ale viem ako rýchlo sa to dostalo von. Jedno chladne ráno so zaťala zuby, povedala známe - čo ťa nezabije to ťa posilní a utekala na krvne testy. Pani doktorka ma privítala ako starú známu ( však si so mnou ako s deckom aj užila...) a moja večná nervozita opadla. Bohužiaľ iba do chvíle príchodu sestričky.
Ona bola taký typ človeka, ktorý je už od prírody nesympatický. Pri spisovaní novej zdravotnej karty sa na mňa ani nepozrela , iba od stolu štekala už po tisíci raz opakované otázky.
„ Meno!“
„ Zuzana.“
„ A priezvisko nemáš, ha??“
„ Mám.“
„ Priezvisko!“ vrieskala už o tón vyššie.
Po takomto výkone som si potrebovala dať pauzu....Po pár minútach strávených na chodbe medzi vrieskajúcimi deťmi a pacientmi psychiatrickej ambulancie som usúdila, že slečna sestrička je predsa len slabý odvar.
No vtedy malo prísť to najhoršie. Odber krvi. To, že sa na mňa ešte stále ani nepozrela ,je Vám asi jasne. Ale spôsob, akým mi krv brala, ma zarazil hlboko do stoličky bez možnosti sa pohnúť alebo brániť sa. Neviem, kde ju učili, že pri dezinfikovaní miesta vpichu treba pacientovi zodrať kožu, pretože ctila som to ešte niekoľko dní po tom.
Úplne paralyzovaná som vyšla z ordinácie a pýtala sa sama seba, či je toto normálne. Slečna ma plnú čakáreň detí a keď sa ku každému správa tak ako ku mne, tak sa ani nečudujem ,kde sa v ľuďoch berie ten strach z lekárov.
