Som človek, ktorý si svojich priateľov nadovšetko váži. Sú pre mňa ako rodina. Ako súrodenci. Najradšej by som s nimi strávila všetok čas, v škole, po škole, večer i ráno. Som absolútne verná, nemám žiadne tajomstvá a tie ich držím iba pre seba. A presne to isté očakávam aj od nich. Pre niektorých to nie je žiaden problém, pre iných áno. Bohužiaľ.
Keď sme začali chodiť na strednú a hľadať si nových priateľov, prišla ako blesk z jasného neba. Jednoducho vstúpila so môjho života a bola tam. Nielen ona... Tvorili sme perfektnú trojicu. Navzájom si pomáhali, dopĺňali sa....boli sme každá iná a pritom rovnaké.
Ale tak ako po lete príde zima, vstúpila medzi nás nevraživosť, urážlivosť a Maja. Prvé dve by som ako tak prekusla, ale nikdy by som si nemyslela, že by ma moja „ sestra“ vymenila za niekoho iného. A ona to urobila. Tým najhorším spôsobom akým mohla. Tak veľmi ma vtedy zranila....Cítila som sa strašne.
Už uplynulo veľa času. Niekoľko mesiacov. Mnohokrát som to všetko chcela dať do poriadku. Napríklad aj dnes. Ale čo jej mám povedať? Ospravedlňovať sa nemám za čo. Nič som neurobila. Prosiť ju aby bolo všetko v poriadku? Na to som moc hrdá. A ona tiež.
O pár dní odchádza na 4 mesiace preč. Chcela by som aby bolo všetko v poriadku. Keby sa jej náhodou niečo stalo... aby vedela že ju mám stále rada, aby vedela, že to, že sme sa pohádali neznamená, že už nie sme priatelia....jednoducho aby vedela, že stále má miesto v mojom srdci. A aby vedela, že ja by som ju za nikoho nevymenila.
Neviem ako začať. Neviem ako pokračovať. A najviac sa bojím, že sa na mňa pozrie a ja neuvidím na jej tvári úsmev. Poraďte, prosím.
