Karpele

Gervaz bol veselý človek, takže aj príhody z jeho života sú okorenené úsmevom a to rôzneho druhu. Jeden vám môže roztiahnuť ústa od ucha k uchu, druhý deformovať tvár do grimasy, tretí sa vám zavesí len tak do kútikov úst. Pradedo mal dar od Boha zmeniť i tragické momenty na komické. Pri kvake sa nemusel až tak namáhať.Keď sa dedo Gervaz oženil, chvíľu býval u svokry. Nikdy si nepadli do oka. Bola to žena, ktorá len robila, rodila, modlila sa a vzdychala, aký je život ťažký. Pravý opak Gervaza. A bola tiež šporovlivá, takže každý druhý deň mali na obed kvaku. Gervazovi sa dvíhal žalúdok už len pri pohľade na zelenožltý prívarok. Darmo prosil svokru, aby karpele nevarila.- Nedávajte mi to. Tie karpele vyzerajú ako hovno. Kto by to jedol.Lenže skoro celá záhrada bola vysadená s kvakou a tak stará žena neustúpila. Dedo Gervaz sa jedného dňa zdržal na poli, aby sa aspoň tak vyhol nechutnému jedlu. Vrátil sa až podvečer, tešil sa, že si nakrája slaninku, ale svokra sa naňho usmiala a povedala.- Gervaz, poriadne si robil, zaslúžiš si aj poriadne jedlo.A na stôl položila tanier s karpeľami. Gervaz nepovedal ani slovo, ale v mysli už kul huncútstvo. Do postele šiel ako posledný. Ľahol si oblečený. Ráno chcel byť hore zarovno so svokrou. A žena bola ranostaj, vstávala spolu so slnkom, občas ho aj predbehla. Gervaz ju začul, ako sa motá po kuchyni. Potom vrzli dvere. Svokra vyšla obriadiť statok. Razom bol na nohách a vyšiel tiež na dvor. V pravý čas. Svokra stála pred maštaľou, zalamovala rukami a hromžila.- To sú svine! Ožerú sa v krčme, ani domov nezájdu a narobia to pred mojou maštaľou. Ani ten dobytok by to nespravil.- Čo je, mamo? Zrána akosi veľa rozprávate.- Len sa kukni, čo nám narobili. Keby som vedela, ktorý oplan to bol, tak mu... - zaťatými päsťami hrozila do vzduchu.Na skale pred maštaľou bola kôpka. Gervaz pristúpil bližšie a skúmal ju.- Nebojte sa, zistím, kto to urobil.Nečakal, čo povie, namočil prst do kôpky a oblizol ho. Keď to svokra videla, od hnusu sa roztriasla, skoro omdlela a nakoniec zvracala.- Sa mi zdá, že ste to boli vy, mamo.- Akože ja! Kde máme záchod, to ešte viem.- Aj tak ste to urobili vy.Žena zdrapila do ruky hrable a chcela nimi Gervaza udrieť.- To nie je moje hovno! – skríkla.- Ja nehovorím, že je to hovno. To sú vaše včerajšie karpele.Od toho dňa mal Gervaz pokoj s karpeľami. Aj so svokrou. So ženou sa presťahovali na Maťokovec. Dedo Gervaz zomrel dávno, ale príbeh s karpeľami prechádza už treťou generáciou. A ja zakaždým vidím jeho šibalský úsmev. S karpeľami a úsmevom na večné časy a nikdy inak.