O deťoch (fejtón)

Nemôžem ani zovšeobecniť náhľad na túto problematiku môjho dobrého kamaráta Fera. Má sedem detí, i keď v ich počte si nikdy nie je doma. Istý si je len v tom, že nechcel ani jedno. Vraj na vine je jeho žena. Ona vždy nejaké privlečie. Možno ho chce potrestať za to, že jej raz za rok fučí do ucha. Aspoň on to tak tvrdí. Občas sa utešuje tým, že kvapnú z toho nejaké peniaze. Odškodné od štátu. Ale je to úbohá náplasť na trápenie aké je s deťmi. Pokojný život, čas užívania slasti života sa už príchodom prvého mení na peklo. Vhupne si svojvoľne do vášho súkromia a nevie nič. Musíte ho kŕmiť, prebaľovať, kúpať, učiť chodiť, rozprávať, samostatnosti priúčať a tak podobne. A ono? Vôbec nepozná vďačnosť. Nie aby sa pokorne stiahlo niekde do kúta a tam čušalo a čakalo na svoj čas, napríklad, keď sa chcete ním pochváliť známym, alebo keď má vás nahradiť pri domácich prácach či inej otročine. Kdeže! Dieťa je nevďačný a panovačný tvor. Oberá vás o čas, peniaze, nervy. Jeho nároky, z roka na rok rastú a vy, vaša osobnosť sa z roka na rok zmenšuje, zmenšuje a keď ste starí, zistíte, že ste sa úplne stratili, že vás pohltili vaše deti. Dávajme si pozor! Je to epidémia, ktorá ohrozuje existenciu nás dospelých a ktorej nebezpečenstvo si nikto poriadne neuvedomuje. Viem, viem, aj my sme kedysi boli deťmi. Lenže sme nikoho neohrozovali. Možno to bolo preto, že sme mali lepších rodičov ako sme my teraz.