Škrtenie

Na Kvetnicu si pamätám od detských rokov. S rodičmi sme križovali Slovensko ako kočovníci. Starobylé vilky, upravené okolie, majestátne kopce na dosah ruky a do toho hlas rodičov: Keď sa nebudeš o seba starať, skončíš v Kvetnici. Takto sa kedysi vo mne premiešaval obdiv a strach k tomuto miestu.Časom som na Kvetnicu zabudol. Pred siedmimi rokmi mi ju pripomenul otec. To tajomné a neznáme sa zmenilo na dôverné. Ústav pľúcnych a respiračných chorôb sa stal súčasťou môjho života. Otec sedem rokov bojoval o prísun kyslíka do svojich pľúc. Na také niečo potrebuje človek aj psychické sily. Silne pochybujem, žeby aj niekde inde ich mal toľko. Ešte nikdy som nestretol človeka, ktorý by šiel k lekárom s toľkou dychtivosťou. Môj otec šiel, lebo čo nezvládla medicína ako veda, to nahrádzal až domácky prístup personálu a prostredie ústavu.Viem, o čom hovorím. Sedem rokov som ho ta odvážal, doprevádzal, nádejal sa s ním, bojoval, až na mňa sadala fyzická únava. Spádovou oblasťou ústavu je Gemer a Spiš, regióny známe nielen dlhoročnou banskou činnosťou ale aj svojou chudobou. Nejde mi tu o delenie ľudí podľa toho, kto si škodil vlastnou nezodpovednosťou a na koho doliehajú okolností. Ide mi skôr o stovky ľudí, ktorí sú už v tom, oči majú prekryté závojom strachu zo smrti, ktorí mobilizujú všetky sily, aby získali čo najviac blahodarného kyslíka, a ktorým na plecia privalili ďalší balvan – strach, že prídu o posledné útočište.Od novembra minulého roka sa denno–denne pokúšam zabudnúť na Kvetnicu. Nedarí sa mi to. Aj kvôli ruke, ktorá spočinula na prívode kyslíka do Kvetnice. Nemyslím si, že všetko je merateľné kategóriami má dať, dal.Otec mi chýba. Preto nedokážem vyjsť z úžasu, že si hovorím: Chvalabohu, že sa toho nedožil.