V praveku (fejtón)

- Vraždia ma! – Potom ma zbadala sklamane pretiahla. – To si iba ty? - Na hlavu si hodila vankúš.Strhol som ho. – Počúvaj! – z hlasu mi bolo cítiť autoritu. - Si psychicky despota, čo máš na srdci? – zavrčala.- Prišiel som na unikátnu vec. V praveku mali zlaté časy. Závidím im.Moja štátom riadne overená a uznaná manželka si poklopala prstom po lebečnej kosti. – A inak ti jesť chutí?Nedal som sa vyprovokovať. – Žili čistým a usporiadaným životom. Neboli zaťažení civilizáciou.- Môjtybože, ale trepeš! – prskla. – Týmto chceš ospravedlniť svoju neschopnosť? Zobuď sa! Žijeme v treťom tisícročí, budujeme konzumnú spoločnosť, až sa nám spod zadku práši a ty snívaš o primitívoch bez dnešných znalostí... Stačí boľavý zub. Dáš si ho vymlátiť aj s polovicou tváre? Tak zavri klapačku!- Nepochopila si ma. Je to v inom. Aj keď umierali skôr ako my, umierali šťastní. A o tom to je.- Si normálny? A čo práčky, plynové kúrenie, elektrické osvetlenie, televízor, auto.Vzdychol som si. – Tak a ty si sa už tuším zaradila. Lenže si neuvedomuješ, že všetky tie vymoženosti vznikli, aby ľuďom uľahčili život. Lenže ho uľahčili až tak, že teraz nevedia čo s voľným časom. Od toľkej rozkoše sú k sebe zlí.- Z teba sa stal kazateľ? – manželka si ma nenávistne premerala. – Keď už si vylievame srdce, tak vedz, že dnes idem podať žiadosť o rozvod.- Prečo? – chabo som zaprotestoval.- Lebo sa mi od rozkoše chce. Medzi nami, spoznala som lepšie situovaného muža ako si ty. Na rozdiel od teba má aj umývačku riadu.Potom si ľahla, pričom nezabudla si cez hlavu prehodiť vankúš. Stíchol som aj ja. A iba v duchu vykrikoval: - Ó, šťastný to pravek!