S bohatstvom je niekedy poriadna oštara. Čím je väčšie, tým viac dokáže majiteľa omínať. Aby sa tlaku čiastočne zbavil, postavil si obrovskú vilu. Myslel si, že má po starostiach, ale to sa riadne sekol. Teraz ho to omínalo na inom mieste.
- Tu pomôže len alarm, - rozhodol rázne. Nik neprotestoval a tak si zavolal zástupcov bezpečnostných firiem. - Chcem ten najlepší alarm na svete. Peniaze nehrajú žiadnu rolu.
Veru dostal, čo chcel. Vyplatil firme polovicu svojho majetku, aby druhá polovica zostala uväznená v alarme. Keď autá bezpečnostnej firmy opustili pozemok, nahrnul sa Fero s rodinou k dverám. Otvoril ich. Alarm sa rozbľačal. Potom bľačala polícia. V podvečer už len Ferova žena.
- Ty trkvas a ako sa dostaneme dnu?
- Nijako. To by sme museli vypnúť alarm. Nie som blázon, nech pracuje, keď bol taký drahý. Budeme žiť tu vonku, v záhrade.
Tak sa aj stalo. Vztýčili si stan a žili nešťastne. Dni a noci sa menili na prízraky. Najlepší alarm na svete bol aj najjemnejší. Strážil precízne. Stačilo, aby preletela mucha, či sa zo skrine odkotúľalo zrnko prachu a alarm spustil svoju pesničku. Policajti si tiež chceli postaviť stany v záhrade, aby ušetrili na benzíne.
Človek si zvykne na všetko. Aj na lietajúce muchy, spadnuté zrnká prachu, kvíliaci alarm. Jedného dňa si Ferova žena všimla vylomené dvere. Vošli dnu, vila bola prázdna.
- Vykradli nás, - zavyla, - ako sa to mohlo stať?
- Policajti si mysleli, že je to opäť mucha. My, že zrnko prachu a oni to boli zlodeji. - Fero sa zasmial. - Hlúpi zlodeji. Pobrali všetko, ale na najlepší alarm na svete zabudli. Ten nám nechali.
