Normálne chytám nervy. Najprv na seba, ale aby som si neublížil, tak zlosť prehadzujem na kľúče. Najradšej by som ich všetky vyšmaril cez okno, zahodil do stoky.
Hm, zaujímavé je, že mi nikdy nenapadlo ich len tak položiť. Pravdepodobne z obavy, aby sa niekto nedostal ku mne do bytu, do kancelárie, na zväzku mám kľúče od poštovej schránky, predného i zadného vchodu, od garáže, z chaty, od milenkinho bytu. Mama je celé dni doma, tak nemusím nosiť ďalší od rodičovského domu.
Možno si ani neuvedomujeme skrytý význam kľúčov. Omínajú nás vo vrecku, schované sú v taške či kabelke, no keď sú s nami, naše strachy sú pod kontrolou, veríme, že to, čo považujeme za najcennejšie máme pod kontrolou a v bezpečí. Týka sa to však iba vecí, neplatí to na ľudí.
Pri tej zlosti na kľúče mi napadli bezdomovci. V tých svojich batohoch a po vreckách majú nastrkané kadečo, lenže jedno je isté. Im kľúče neštrngajú. Zbytočne by sme ich u nich hľadali.
Ja viem, je to ich problém, že tam spadli. Tiež viem, že sa všetci nedajú merať jedným metrom, každý z nich skončil na ulici z iného dôvodu. Tých dôvodov môžu byť tisíce a stále sa nájde nový, tak ako každý deň pribudnú noví ľudia bez strechy nad hlavou.
Ja viem, je to ich problém, že tam spadli. My máme svoje starosti. Serú nás nízke platy, vysoké ceny, korupcia, globálne otepľovanie, ochrnutá a invalidná eurozóna. Bezpochyby sú to dôležitejšie záležitosti ako život bezdomovcov.
No, skúsili ste im niekedy pozrieť do očí? Ja v nich vidím strach. Strach z nás. Nemajú strechu nad hlavou, ale pocity majú; strach, hanbu, poníženie, bezmocnosť, apatiu, ba i vzdor. Viem, pocity sú im na prd, keď sa nedokážu z tej situácie vyhrabať.
Tie hlúpe kľúče mi furt neschádzajú z mysle. Čo keby som im nejaké nepotrebné rozdal. Možno by im zdvihli sebavedomie a možno by začali hľadať aj dvere, do ktorých kľúče pasujú.
Každý z nás má kľúče, ktoré nepotrebuje. Škoda by ich bolo zahodiť.
