Je pravdou, že nie som veľký milovník dovoleniek. Nevyhľadávam atraktívne destinácie. Vyhľadávam pokoj. Aj preto za posledné roky mierim na severovýchod, až na miesta, kde mi dýchajú na krk hranice.
Neholdujem plánovaniu, prvok živelnosti zakaždým dodá do života šťavu. Toho roku som si naplánoval iba termín dovolenky. Mal som v pláne ísť sám, no tento zámer mi zrušil syn Matej. Chystal som sa v tých miestach chytať ryby. Tiež som sa chystal veľa čítať a veľa vysedávať medzi domácimi. Ľudia sú tam jednoduchší, život si až tak nekomplikujú a preto nosia srdce zabalené v špinavej vreckovke a schované vo vačku. Na počkanie ho vytiahnu, rozbalia a postavia na stôl pred návštevníka. Nič z toho sa nenaplnilo.
Z domu sme vyrazili, keď si slnko odskočilo na malú a veľkú potrebu, potom sa ešte sprchovalo. Neustále sme sa predierali na severovýchod a ja som si hovoril, že to takto nemôže byť celý čas. Veď nie som prognostik, mám právo na omyly.
Prvú zastávku sme si urobili v Papíne. Tesne pred nami tu bol nájazd veľkej vody, aj preto krčma zívala prázdnotou. Ľudia si ratovali majetky. Krčmárka možno okrem krčmy nemala žiadny iný majetok, určite jej však nechýbal dar výrečnosti. Z miliónov slov som do dlane zachytil aj meno spisovateľa Jána Pataráka.
Na staré kolená sa vrátil do rodiska. Našli sme jeho rodičovský dom. Zuby času boli zapichnuté v streche, stenách, plote a aj v Janovi. Prekonal dve mozgové príhody, ale s húževnatosťou ich skúšal rozchodiť, aby opäť fungoval ako človek a spisovateľ.
Prívalová dažďová vlna sa pravdepodobne chcela podobať Patarákovi. Aj on vypúšťal z úst také vlny, keď sa rozhovoril. Prerozprával sa až k podvečeru a len horko - ťažko sme sa vymotali a do Habury dorazili až za tmy.
Počasie je zemepán, ktorého ľudia nikdy nezvrhnú. Vládne, odmeňuje i trestá. A my ho so sklonenou hlavou môžeme prijímať. Priznávam, trochu som na dovolenke hlavu vytočil nabok. Tak sme mohli odskočiť do múzea Warhola, s premočenými nohami prešliapali Danovú, v Habure zašli k obore s divými zvieratami, ku novopostavenému drevenému kostolíku, dvojčaťa pôvodného, ktorý zdrevenel v Hradci Králové na večné časy a nikdy inak a na večerné pivo do miestnej krčmy.
Domov sme sa vrátili skôr. V noci som nemohol zaspať, premýšľal som nad tým, že mi nevyšlo, aby som išiel sám, že som nechytal ryby, že som málo vysedával s domácimi, že som vlastne neprečítal ani riadok z donesených kníh, lebo stále pršalo.
Bola to čudná dovolenka. Asi preto, že sme ju celú prerozprávali. Teraz som presvedčený, že to bolo to najlepšie, čo nás mohlo so synom postihnúť a v kútiku duše verím, že to takto vidí aj on.
