Fero a poplatky (fejtón)

Človek kráča od nešťastia k nešťastiu: narodí sa, na krk mu zaraz uviažu rodičov, musí chodiť do školy, potom si hľadať spôsob obživy, medzitým si založí rodinu, pritrafia sa deti, choroby, zlí susedia a až keď to všetko zdolá, konečne sa priplichtí k šťastnému okamžiku – zomrie. Takto v kocke to mal Fero zhrnuté. Ale život ho aj tak podviedol. S poplatkami.Fero si chcel kúpiť auto. Šetrili naň ako besní. Nič si okrem dovolenky v lete nedopriali. Chodili do teplých krajín, so sebou vliekli iba batoh s lopúchmi, aby ušetrili na oblečení. Doma zasa šetrili na vode. Kúpali sa iba vtedy, keď pršalo. Kuchyňu mali čistučkú ako sklo. Nepoužívali ju, lebo nejedli. Teda, jedol iba Fero. V reštauráciách, ale ostatní členovia rodiny netrpeli hladom. Každé ráno im opisoval ako chutí rezeň, perkelt, či obyčajný chlieb s maslom. Od prežratosti sa plieskali po bruchách a sýtych ušiach.Po toľkom utrpení sa dožili auta. No len potom nastalo peklo. Fero nemal vodičák. Tak si ho šiel vypýtať. Vyplnil žiadosť a zaplatil poplatok. V tom čase sa staral aj o svokru. Posielal jej balíky do väzenia. Preto zostal prekvapený, keď raz v noci stála nad ním s pištoľou v ruke. Keď ju odviedol kam patrí, upaľoval na poštu, aby zistil, čo sa stalo s balíkom. Informovali ho, že to zistia, ale musí zaplatiť poplatok. Doma ho čakali ďalšie: za odvoz smetí, za vlastníctvo nehnuteľností, za dažďovú vodu...Fero si s hrôzou v zjazvenom srdci uvedomil, že je jedno, či človek zomrie oblečený alebo nahý, či hladný alebo sýty, takže bolo jedno aj či skôr alebo neskôr. Akurát mu nebolo jedno, či sa odoberie na druhý svet oklamaný. Preto vyhlásil poplatkom vojnu v duchu hesla: akou zbraňou ťa tlčú, takou istou im nasekaj po holej.Fero už na život nemyslí. Je zahrabaný v korešpondencii. Na každú svetovú a ľudskú stranu vypisuje šeky s poplatkami.