Fero v klietke (fejtón)

- Preboha, Fero, ako si sa tu ocitol?- To nie ja, to moje deti.- Nerozumiem. Už viem, nič nemusíš vysvetľovať. Máš ich požehnane, tak takto si privyrábaš.Smutne zavrtel hlavou a z oka vytlačil slzu. – Kdeže! Ani korunu nedostávam.Sadol som si k mrežiam. Kašľal som na tabuľu: Nepribližujte sa, nebezpečné zvieratá. Hladkal som kamoša po hlave. – Chúďatko, je taká doba. - Mýliš sa, nie som tu dobrovoľne.- Čo sa ti vlastne stalo?- Mne ani nie, skôr opici. Zdochla.- A čo ty s tým?- Potrebovali náhradu. O ozajstnú opicu zakopneš zriedkavejšie ako o politika s čistým štítom.- No vždy neviem, prečo si tu ty.- Moje deti ma predali.Nechcelo sa mi veriť. – Nie je možné, aby ti to urobili. Veď si ich vychovával poriadne.- Donedávna som si to myslel aj ja.Náš rozhovor prerušil zamestnanec. Zaplieskal bičom a Fero sa dal do práce. Skákal po strome, robil kotrmelce, ceril zuby, chytal si blchy a za odmenu počúval posmešky, potlesk a napchával sa zhnitými banánmi, šupkami z jabĺk a zeleniny. Potom sa spotený stiahol do kúta.- Ťažký je život opice, - vzdychol si. – Nehovorím, že deti neboli ku mne slušné. To iba ja som podcenil dobu. Jednoducho zvíťazili peniaze.Čo čert nechcel, prikvitli jeho deti. Vyobliekané, usmievavé. Hneď sa proti mojim výčitkám ohradili.- Vyprosíme si také sprosté reči. Ide iba o kšeft. A na otcovi sme prerobili, aby ste vedeli. Mali sme prijať druhú ponuku. Mal robiť guľu do kanóna na Spišskom hrade.Urazene odišli. Asi som sa dotkol ich citov. K obchodovaniu.