S príchodom jarného slnka sme sa, chlapi z našej ulice, povyťahovali von a posadali na polámané lavičky. Ksichty sme vykrútili na tú žltú guľu, fajčili sme a tak si krátili dlhý čas.
Hovorí sa, že hospodárska kríza pripravila ľudí o veľa, ak nie o všetko. Figu borovú. Nám priniesla. Obdarovala nás prebytkom času a nudou.
Na našej ulici býva aj Fero, môj veľmi dobrý kamarát. Vždy patril k nám, no teraz na jar sa z neho vykľul iný človek. Pozdraví, o tom potom, ale už si medzi nás nesadne. Možno to spôsobuje starý oblek, čo má furt navlečený na sebe, možno oceľový kufrík, ktorý ma pripútaný k ruke retiazkou.
Každé ráno prejde okolo nás a sadne si na poslednú lavičku na našej ulici. Tam odomkne kufrík a niečo robí. Až do pol štvrtej. Potom sa vráti domov.
My sme si riešili svoje problémy, no keď nám došli peniaze na problémy, tak sme sa s triezvymi hlavami začali o jeho čudáctvo zaujímať. A tak v jeden deň sme ho na lavičke obkľúčili, veko kufríka sa dvíhalo a my sme zatajili dych. Konečne sme na dne kufríka zazreli tajomstvo - tri guľôčky. Neboli obyčajné. Boli farebné. Fero ich jednu po druhej očistil a položil na zamatovú podložku.
Začal guľôčky skúmať. My nie, my sme iba čakali. Začal ich na podložke presúvať. Raz dal dopredu červenú, inokedy zostala posledná modrá. Každú úkon starostlivo zaznamenal do zápisníka. Guľôčky menili poradie a tvar zoskupenia, prelievali sa z priamky do trojuholníka či nebodaj do beztvarého hluku. Ničomu sme nerozumeli.
Ozval som sa. - Fero, to nedáva zmysel.
- Dáva. Musím vyriešiť ako s tromi guľôčkami urobiť obdĺžnik. Takto sa ľudstvo aj mojou zásluhou zbaví jednej záhady.
- Kravina, - vrkol som. - Kedysi som robil ekonóma. To bola robota! Keby nie mňa, tak by ľudstvo...
Fero sa spýtal. - Tak by čo?
- Tak by guľôčky, - odpapuľoval som.
Opäť vysedávame na lavičkách a už sa netvárime, že naša práca je dôležitá. Nad hlavami nám hrkocú guľôčky.
