Jožko bol v meste známou figúrkou. Preslávil sa svojím bohémskym životom a čiastočne aj talentom. Zahral si v niekoľkých filmoch vedľajšie úlohy, takže jeho kredit narástol a bohémsky život nabral rýchlejšie obrátky. Miestnej nomenklatúre ležal v žalúdku a príslušníci verejnej bezpečnosti od neho nepýtali ani doklady, číslo občianskeho preukazu vedeli naspamäť.
Na začiatku osemdesiatych rokov, cez letné prázdniny, som zorganizoval trojdňový výlet do Litmanovej. Dnes je táto dedinka na severovýchode Slovenska preslávená zjaveniami, kedysi o nej vedeli iba nadšenci paleontológie. V miestnom potoku sa nachádzali skameneliny amonitov.
Väčšina z nás boli študenti a jediným hercom medzi nami bol Jožko. Zo Spišskej Novej Vsi sme vyrazili vlakom ráno o šiestej. Do Starej Ľubovne sme prišli pred deviatou a najbližší autobus do Litmanovej odchádzal o štvrť na jedenásť. Z prebytku nevyužitého času sa mi organizácia ľudí začala drobiť. Môj návrh, aby sme si urobili prechádzku na Ľubovniansky hrad, odkopli tvrdé pohľady. Návrh, aby sme na autobus počkali v neďalekom motoreste, bol prijatý s nadšením.
Usadili sme sa na lavičkách na veľkom parkovisku. Odrazu ma Jožko chytil za plece a ťahal do motorestu. Čašníčka stála opretá o zárubňu a od nudy pomaly starla. Keď nás zbadala, strhla sa a zjojkla. Pozrel som na Jožka a tiež som zjojkol. Vyzeral strašne. Bol bledý s nádychom do zelena, oči mal vypúlené a chrčal.
- Čo je mu? - spišťala čašníčka.
- Mám strašné bolesti žalúdka. Máte tabletky?
Trasúce sa ruky ťapkali po lekárničke, vysypali jej obsah na lavicu a až potom zistila, že nevie ktoré by boli vhodné. Ja som to tiež nevedel a Jožko mlel z posledného.
- Zavolám pohotovosť.
- Dovtedy zomriem. Nalejte borovičku. Tá zaberie.
Tie isté trasúce sa ruky nalievali. Nerozliali. Jožko ukázal na mňa. Naliali aj do druhého pohárika. Čašníčka mala bledú tvár a vypúlené oči. Ja tiež. Jožko sa na mňa usmial. Pozeral som do veselých očí a červenej tváre. Štrngol o môj pohárik. Vypil. Kývol hlavou.
- Ešte raz.
- To nemôžem. Nepoznáte zákon?
Za sebou mala plagát, na ktorom bol citát zo zákona, že konzumácia alkoholu je povolená až po desiatej hodine. Jožko pokrčil plecami.
- Ja poznám, vy asi nie, keď ste nám naliali. Tuším vás budem musieť udať.
Nič jej nezostalo, len nám znovu naliať. Kým sa spamätala, mala plný motorest smädných ľudí. Jožko sa ku mne naklonil a zvolal.
- Vidíš, pred dobrým hercom si aj zákony kľaknú na kolená.
To som vtedy netušil, čo nás ešte čaká v Litmanovej. O tom možno nabudúce.
