Samého ma udivilo, ako som sa upäl na jamky. Nie a nie ich zo seba vyhodiť. Asi by som musel s nimi aj detstvo. A to sa mi v žiadnom prípade nechcelo.
Pomerne často sa mi stáva, že hrabnem myšlienkami do zadného vrecka pamäte a vytiahnem niečo, čo nemá poriadne ani obrysy. No stačí chvíľka sústredenia a okamihy z minulosti sa ukážu v plnej nahote aj so všetkými detailami.
Po tej nekonečnej zime mi v hlave hrkotali hlinené guľôčky ako prevencia proti depresii. Už som zazrel dvor s udupanou hlinou, bez trávy, bez nerovnosti, bez prekážok. Hlina na mňa žmurkla slepým okom jamky a okolo nej sa ako slzy trblietali guľôčky. Za nimi detské nohy a my v podrepe.
Dokonca v nose cítim pach tej hliny a medzi prstami váhu guľky. Tiež vníma aj po rokoch napätie, kotúľajúcu sa šancu, zadržaný dych, keď sa guľka zastavila, výdychy, v niektorých bola úľava, v iných zlosť.
No nemôžem v spomienkach nájsť ten pravý dôvod, prečo nás tá hra tak opantala. Hrali sme ju hádam všetci. A všetci sme ňou boli unesení. Jednoduchá hra. Naozaj k nej človek okrem rovnej plochy, vyhĺbenej jamky a guľôčok nič iné nepotreboval. Akurát ak šťastie doviesť guľku do cieľa.
Svoje som mal ukryté v plátennom vrecúšku. Niekedy bolo ťažšie, inokedy ľahšie, záviselo to od toho, či sa mi darilo alebo nie. Časom sa objavili oceľové, sklenené, no tým z pálenej hliny sa nedokázali vyrovnať.
Neviem si spomenúť, kedy som prestal hrať. No viem, že vrecko s guľôčkami som mal dlhé roky schované. Prišiel som oň, keď som bol na základnej vojenskej službe. Mama mi robila vo veciach poriadok a zbytočnosti vyhodila.
Už tuším prečo sme tak oduševnene hrali. Vlastne túto hru hráme aj teraz. Na začiatku sa rozhodneme niečo dosiahnuť, rozbehneme sa a mierime k jamke. Najhoršie je, keď ju minieme. Len o vlások.
Každý máme svoje jamky. Ibaže teraz už nehráme o guľôčky.
