Slovenská pošta má zo zákona monopol na poštové služby a z bežného života svoje vnútropodnikové radosti a starosti. Ani jedno, ani druhé ma nezaujíma. Mojou starosťou je odkráčať na poštu a radosťou, keď mi poskytnú kvalitné služby.
Na Hlavnej pošte v Spišskej Novej Vsi mi ponechali iba starosti. Radosť dostala nakladačku pri okienku, keď som si vypýtal poukážku typu H. Nemali. Zo začiatku som to pripísal na vrub zmätkom okolo zavedenia eura. Lenže euro sa nám dávno zažralo do peňaženiek a poukážky stále chýbajú.
Mohla zlyhať tlačiareň, mohla zaškrípať distribúcia, alebo prepustili pracovníka zodpovedného za zásobovanie. Nemal by som pchať nos do vnútorných vecí Slovenskej pošty, veď peniaze sa dajú poslať aj iným spôsobom.
Potom mi napadlo, že je to rafinovaný boj o zachovanie pracovného miesta v čase hospodárskej krízy. Pracovníčky za okienkom ma zakaždým informovali: - Nemáme, skúste prísť ešte raz. - A ja som prišiel. Nie raz. Aj iní tak urobili. A pred okienkami sa vytvorili dlhé rady. V takejto situácii stačí nadriadeným hodiť iba jedným okom a hravo pochopia, že len blázon by prepustil takto vyťažené pracovníčky.
Keď už toho bolo priveľa, peniaze som stále neposlal, pracovníčky zmenili formulku. - Poukážky nemáme, ale skúste si ich zohnať v iných mestách.
To ma dosť zarazilo. Poznám ľudí, ktorí chodia do iných miest za pamiatkami, na návštevu k známym, alebo aj za nákupmi. Ale putovať niekam, aby som si vyzdvihol poštovú poukážku, tak to je už silná káva a monopol v praxi.
Nevdojak som si spomenul na Mateja Hrebendu. Keby sa tak objavil a namiesto kníh by v batohu niesol poštové poukážky, to by nám urobil radosť. Presne tú, ktorú pošta pred mesiacom a pol zaškrtila.
