Mňa si moja mŕtvola našla minulý týždeň. No, priznávam, nebola celkom moja. Ležala na našej ulici, objavila ju Ferova žena, začala jačať, zbehli sme dole, aby sme ju v tom podporili, zazreli sme mŕtvolu a akosi kolektívne sme si ju privlastnili.
Netvrdím, že som sa správal ako hrdina. Hodil som na ňu pol očka, takto sa dalo vidieť akurát figu, tak som zroloval viečko, neodolal a urobil to isté aj s druhým okom. Až ma striaslo.
Napadlo mi, že možno ešte dýcha, no susedy tak vrešťali, že som nepočul ani vlastný dych. My chlapi sme odstúpili nabok a začali rozvážne riešiť situáciu. Môj dobrý kamarát Fero navrhol, aby sme to oznámili polícii, že sa mu to nepozdáva, že tu len tak leží mŕtvola. V tom okamihu sme boli najväčšia skupinka ľudí na svete bez mobilu. Potom komusi zaplo, že hovor na políciu je bezplatný a skoro sme sa pobili. Vyhral Fero. Zavolal. Načúval, prikyvoval a zložil. Oznámil nám, aby sme sa ničoho nedotýkali.
Tak sme ho chlapi a ženy poslúchli. Muchy si nedali povedať. Policajti prifrčali, obkľúčili nás, zisťovali totožnosť. S nami nemali problém. Vzápätí nás informovali, že ide o vraždu. Novú skutočnosť sme vzali na vedomie a na mŕtvolu pozerali inými očami.
Policajti z nás ťahali priznanie, kto vraždil. Nič z nás nedostali a tak povedali, aby sme sa ani nepohli, že oni idú naháňať vraha.
Čas bežal. Potili sme sa, lebo bolo strašne horúco. A aj od vzrušenia. Mŕtvole to bolo očividne jedno. Napriek tomu sme sa cítili povznesene, že blízko nás je mŕtvola. Akoby nás to zbližovalo.
A potom sa to rozbilo. Najprv odišla Ferova žena, hneď za ňou sa spratal Fero a kým som sa spamätal, zostal som pri mŕtvole iba ja s mojím dlhým vedením.
Ako hovorím, bolo horúco, všetky okná na bytoch zostali roztvorené a tak na mňa vypadávali úryvky z novej televíznej show.
Holt darmo, nastala doba, keď televízne show víťazia nad mŕtvolami.
