Tento pocit vyvolal v mnohých pochmúrnu náladu a u môjho kamaráta Fera depresiu. Fero vždy patril medzi tvrdých chlapov, no zima ho položila na lopatky. Prejavy boli strašné. Cítil sa taký znechutený, že odmietal roztiahnuť viečka, aby nemusel vidieť svet a zamračenú oblohu. Nechutilo mu jesť, nechápal, prečo dýcha a vážne sa zaoberal myšlienkou, ako to vyrieši, aby nemusel robiť ani to.
Naozaj nepohol prstom ani inou časťou tela. Žena od neho odišla, stratil priateľov. Upadal do zabudnutia, iba ja som ho z času na čas išiel pozrieť. Zvyčajne som mal problém ho nájsť. Strácal sa pod nánosom prachu a pavučinami.
Až jedného dňa tomu nastal koniec. Slnko rozpáralo pancier depresie a Ferino sa z nej vykotúľal ako z vajíčka. Nechápal, kde je a čo sa to s ním robí. So slnkom do jeho brlohu vtrhli aj jarné túžby. Krv sa v ňom spenila. Zavyl a vytiahol sa na ulicu. Jar doňho pumpovala energiu, chuť žiť a milovať.
Lenže ten môj kamarát za pochmúrnych zimných dní si celkom odkrvil mozog. Zabudol na morálku, dobré spôsoby, galantnosť, na ľudské navrávanie. Nazdával sa, že stačí, ak náhodnej žene pomôže odniesť nákup, alebo jej vyboxuje miesto v mestskej doprave a ženy hneď urobia, čo mu vidia v notese zapísané.
Darmo som ho krotil, prosil, prikazoval. Bol ako krík v rozpuku. No zastavte stromy, aby nezakvitli a neozeleneli. To sa jednoducho nedá. Vzdal som to.
Jarné prebúdzanie ho aj tak dobehlo. Keď sa už kvôli jeho správaniu odsťahovali všetky ženy z našej ulice, a keď sa aj chlapi prestávali cítiť bezpečne, zasiahla spoločnosť. V podobe polície, ktorá si ho odviedla k sebe.
Policajti boli tiež chlapi, Fera chápali, ale iba do okamihu, kým nenašli na stole výpoveď všetkých služobných psov.
Fero sedí v cele, opuchnutý, zbitý a bez túžob. Sedí na tvrdej lavici, oči mu pomätene blúdia a len si mrmle popod nos: - V zime bolo krásne. Nič ma nebolelo, nič ma nepoháňalo, nič mnou nelomcovalo.
Veru, jarné prebúdzanie je veľmi nebezpečné.
