Prešlo už dosť rokov, hádam nebudem trestne stíhaný, tak už môžem svedomiu uľaviť. Bol som vysokoškolák, ktorý sa zaujímal o pekné veci, dievčatá a zábavu. Ukradnutý mi bol rast hrubého domáceho produktu, devízová politika štátu i medzinárodná ekonomika.
Nebolo mi však ukradnuté, keď sa mama rozhodla zlepšiť rodinný rozpočet. Za socializmu jedna z mála možností bolo buď cestovať do Poľska alebo Sovietskeho zväzu. Ukrajina bola väčším trhom. To rozhodlo. Mama nakúpila pančucháče a tepláky. Prvá komodita bola pre Ukrajincov absolútnym prepychom a druhá módnym hitom. Chlapi si obuli lakované topánky, natiahli modré tepláky, pod bundou svietila biela dederonová košeľa, pod krkom zviazaná hrubým uzlom kravaty.
V predposledný deň pred odchodom niekto pustil informáciu, že Ukrajinci prišli na chuť žuvačkám. U nich totálne nedostatkový tovar.
Nabalení ako arabské ťavy sme mierili za hranice. Tam na nás čakali elektrické veci pre domácnosť, potom nič a ešte nič a nakoniec ruble. Vtedy bol tuším kurz jedna ku desať, čo nebolo na zahodenie. Ibaže bol v tom jeden háčik. Na ňom visel devízový zákon.
Ja som kašľal na zákony, mama tiež chcela, aby sa rodina mala lepšie a tak sme sa s vervou pustili do podkopávania ekonomiky Československa. Pančušky nám doslova trhali z rúk. Brali aj potrhané. Mojou úlohou bolo strážiť tašky a ulicu, aby som včas zmerkoval milicionára.
Tepláky šli horšie. Trh už bol presýtený, chlapov pomenej. Mame nechýbala trpezlivosť. Spomenula si aj na poslednú komoditu. Mal som predávať žuvačku za rubeľ. Chodil som po uliciach a núkal. Nik nechcel. Potom mi zaplo, že došlo k omylu a nie jednu, ale balíček za rubeľ. Kšeft sa rozbehol. Kšeft ma nudil. Žuvačiek bolo veľa, môj obchodný duch umieral na suchotiny, tak som si to spestroval. Krajšie dievča som obdaroval. A bolo ich požehnane. Skoro som ohrozil našu misiu a mamine srdce.
Pančušky už sme nemali, aj tepláky sa minuli a domáci dychtili stále kupovať. Dobiedzali, šklbali ma za sveter. Mame to pálilo. Dojednala cenu a sveter zmenil majiteľa. Podobne aj košeľa. Pri rifliach som sa vzbúril. Bol november a keď sa mama už nemohla pozerať na moje modré pery, zabalila ma do ručníka, pod ktorým boli rublíky a navrch navliekla svoju blúzku.
Kontroly na hranici bývali prísne. Pri pohľade na chlapca v ženskej blúzke colníkom odbočil zdravý rozum na vedľajšiu koľaj a len na mňa zízali ako na čudo. Domov sme sa dostali šťastne, mali sme ruble a ja silné prechladenie.
Kolená ekonomiky sa ani nezachveli. Asi vtedy som pochopil, že som len súčiastka, ktorá nič neovplyvní. Ani vtedy, ani teraz.
