Komplexy môžeme mať z toho, ako vyzeráme, akú máme postavu, menejcennosť si nás osedlá, ak nie sme šikovní rovnako ako ľudia v našom okolí, pocit komplexu si môžeme vsugerovať sami tým, že sa pristihneme, že nám to nemyslí až tak ako ostatným.
Tak či tak, život človeka, ktorý je spútaný komplexom, nie je vôbec na závidenie. Taký človek musí trpieť nielen cez deň, ale usudzujem, že menejcennosť ním trasie i v noci, budí ho, neustále sa pripomína. Plným právom môžeme takého človeka ľutovať. I keď ľútosť je sama o sebe ponižujúca.
Nemali by sme to však robiť. Zakomplexovaní ľudia nie sú na našu ľútosť odkázaní. Komplexy majú ďasná, z ktorých vyrastú zuby. Komplexy nie sú už pasívnym faktorom, komplexy za určitých okolností dokážu svojho nositeľa chrániť.
Ideálnym spôsobom sa to dá overiť na našich cestách. Stačí poriadne otvoriť oči. Zakomplexovaní ľudia svoje domnelé či skutočné nedostatky ukryjú pod plechy silných a rýchlych áut. Hneď sa stávajú novými ľuďmi. Odrazu je všetko iné. Sú prví, najrýchlejší, najbezohľadnejší, najdrzejší, najprefíkanejší, naj...ľudia.
A tí, ktorí nepotrebujú nič demonštrovať, ktorí dodržiavajú predpisy, ktorí majú v úcte životy ľudí, nevyhnutne na potulkách po cestách chytia komplexy. Ale zvyčajne je to u nich stav prechodný a bezzubý. Našťastie.
