U nášho hrdinu sa to prejavovalo tým, že sa začal usmievať, postupne do toho pridal dobré slovo, z času na čas si podskočil, nohy mu vo vzduchu zastrihali, nik však nevedel, o čo sa s tými nohami pokúša. Keby sa ho niekto spýtal, tak by hanblivo, no vytešene poznamenal, že je to taký spontánny tanec.
Ani jeho manželka sa neprezvedala. V posledných dňoch vyzerala, akoby zabudla, že sa kedysi vydala. Fero sa domov vracal neskoro v noci.
Jedného dňa zašiel za primátorom mesta. V kancelárii sekretárky bolo plno ľudí. Stáli, či sedeli so zvesenými hlavami. Ferinko sa cez nich poľahky predral až k hlave mesta.
- Nazdar, primátorko, tak ako?
- Bieda. Neviem, kde mi hlava stojí. Čo potrebujete, František?
- Ja nič. To skôr obyvatelia nášho mesta. Všetci chodia ako bez duše. Uvedomujete si, že mesto vlastne ani nežije? Čo keby sme zorganizovali nejakú ľudovú veselicu. Nech si ľudia užijú, prídu na iné myšlienky.
Primátor bol ostrieľaný politik. Mal rýchle reakcie. Hodil si nitroglycerín pod jazyk a keď sa opäť stal chlapom v plnej zbroji, vlastnoručne Ferina vyniesol až na ulicu.
Môj kamarát si však s veselicami nedal pokoj. Nepochodil v meste, vybral si štát. Lenže chyba lávky. Vláda musela byť z rovnakého politického cesta ako primátor. Jej členovia mali pretiahnuté tváre a v nich usadené smutné oči. Nevyhodili ho vlastnoručne. Použili naň ochranku.
Ani v európskych orgánoch nepochodil lepšie. Tu už jeho túžba po veselici ochabovala. Mal dojem, že svet stratil chuť do života. Iba on bol iný. Zdôveril sa so svojimi poznatkami manželke. Vytreštila naňho oči.
- Fero, keby si nebol psychiater, tak ťa odvediem k doktorovi. Si slepý? Svet sa zmetá v hospodárskej kríze a ty sa chceš vytešovať. Prečo?
- Dlhé roky som nedokázal uživiť rodinu a v poslednej dobe mi čakáreň praská vo švíkoch. Nám sa darí ako nikdy predtým.
Už sa nebála o jeho rozum. Skôr, aby ho niekto nezabil. Radšej sa s ním v tichosti veselila doma.
