Jeho žena zastonala. - Fero, chcem...
Fero sa usmial. - Teraz na pravé poludnie?
Žena opäť roztúžene zastonala. - Práve teraz chcem jesť. - A omdlela.
Fero chvíľu rozmýšľal, čo to od neho vlastne chcela. Potom si spomenul, lebo to už dávno nerobil, o čo ide. A tak milý Fero napchával ženu jedlom deň, noc a ešte jeden deň. Žena nabrala sto kíl a chuť do života.
- Kde si zohnal jedlo?
Fero sa tajomne pousmial a mávol rukou. - Nemaj boja, jedla môžeme mať bárskoľko.
- A odkiaľ, Ferinko?
- Od ľudí.
- Ako si to dokázal?
- Poď a uvidíš.
Vládala chodiť, tak ju nemusel dvakrát pozývať. Prišli na námestie. Fero chvíľu pobehoval, čosi nezrozumiteľné bliakal a čuduj sa svete, prázdne námestie sa zaplnilo ľuďmi. Hromadou ľudí.
- Milí moji prekrásni. Stal sa zázrak. Pozrite na mňa. Som normálny. A vyrieknem čarovnú formulku, len sa dobre pozerajte, čo tá so mnou urobí. Z normálneho sa zmením na iného. Hotový zázrak.
Potom všetko spravil. Chvíľu sa vrtel, mrvil a z ničoho nič mu na chrbte narástol hrb. Ľudia sa ho mohli aj dotknúť. Okolo Ferovej ženy sa strhol smiech, potlesk, prevolávanie na slávu, darmo si mrmlala, že je to obyčajný podfuk. Za túto poznámku okamžite dostala zaucho. Ľuďom sa jej reči nepáčili.
Fero sa domov vrátil v noci obťažkaný chlebom, salámou, kapustou, náustkom od klarinetu, sadou vypálených žiaroviek a inými drobnosťami.
- Toľko toho ti dali a iba preto, že si ich vodil za nos?
- No a čo, oni to majú radi.
Nerozumela, tak radšej jedla. U Ferovcov zavládol blahobyt. Nie nadlho. Raz sa Fero vrátil domov s holými rukami.
- Čo sa deje, Ferinko?
- Dorazila konkurencia. Po meste rozvešali plagáty, robia divné produkcie, ľudia šalejú. O mňa nik nemá záujem.
Žena ho utešovala. - Nič si z toho nerob, muž môj milený, voľby sa pominú a ľudia sa s radosťou vrátia k tvojim klamstvám. Tamtí o nich už potom ani nos neobtrú.
A tak Ferovcom nezostalo nič iné, iba zlú volebnú dobu prečkať.
