Ranu si nešikovne maskovala aj rukou. Neuniklo mi to, ako ani bolesť v tvári, ktorú nedokázala skryť. Pomohol som jej. Peniazmi. Na oplátku mi prezradila, že ju prepadli výrastkovia, ukradli kabelku a ešte aj pichli nožom do lýtka.
Rozmýšľal som, prečo sa snažila ranu zamaskovať. Možno preto, že maskovanie máme v génoch po predkoch. Ľudia od nepamäti používali masky pri náboženských obradoch. K divadlu patria od antického Grécka. Ľudia skrývajú svoju identitu pod maskami v období karnevalov, pri páchaní trestnej činnosti, na demonštráciách.
Maskovanie, ktoré je ukryté v našom genetickom fonde nám podalo pomocnú ruku pri vzniku masiek pre záchranárov. Nebyť tejto schopnosti, kozmetický priemysel by pokrivkával na obe nohy.
Maska je obranný mechanizmus. Každý so sebou nosí celú sadu. Pomocou nich sa nám ľudia javia ako nádoby plné veselosti, pričom osamote plnia nádoby slzami, ohurujú nás dvojice svojou zaľúbenosťou, no v anonymite domova sa jeden z nich mení na tyrana, existujú ľudia, ktorí sú nám ochotní doniesť aj modré z neba a keď sa pozrieme do zrkadla, tvár máme oprskanú hnedou farbou.
Občas, keď kráčam po ulici, tak si hovorím: ľudia sa neponáhľajú za nákupmi, zábavou, domov, do práce, sú iba zapojení do denno-denného karnevalového sprievodu. A v tom sprievode som aj ja, každý. Občas sa zarazím a na chvíľu vopchám svoje masky hlboko do zadného vrecka nohavíc a verím, že tak isto robia aj iní.
Kým nestretnem ženu s krvácajúcou ranou na lýtku. Opäť. Spoznala ma, zahrešila, postavila sa a prešla na druhú stranu ulice.
Bez masky je človek zraniteľný. Medzi maskami.
