Nestrieľam len tak od pasu. Mohol som sa o tom presvedčiť. Nie na vlastnej, ale na koži môjho dobrého kamaráta Fera.
- Som nešťastný.
- Nazdával som sa, že už mŕtvy.
- Lepšie byť mŕtvy, ako sa takto trápiť.
- Nestrieľaš si zo mňa? Nešťastníci zvyčajne plačú.
- Aj ja by som, ale nemám čím. Spotreboval som už všetky slzy.
Nezostalo mi nič iné, len mu skontrolovať peňaženku a potom ho pozvať na pivo. Hneď pri prvom si roztrhol kožu, aby som mu videl do duše. - Po toľkých rokoch ma zradila nevďačnica! Určite niekoho má.
- Ako si nato prišiel? Žeby sa niekto ulakomil na tvoju ženu, to sa mi nechce veriť.
- Musí niekoho mať. Nestojím jej už ani za slovo.
- Možno má iba starosti.
Zreval na celú krčmu. - Ty jej nadržiavaš a piješ moje pivo. Len si predstav, volám ju a ona nič. Sadnem si k nej, chytím ju za ruku, hladkám, skúšam nadviazať rozhovor.
- A čo?
- Ani hlásku nevydala. - Zavyl. - Týmito grabaňami som ju skoro zaškrtil.
- Ani pozlotky, ani podobrotky sa nepoddala?
- Veru nijako. Čo je to za manželstvo, keď sa nerozprávame, há?!
Po piatom pive som bol úplne na jeho strane. Nenávidel som ju rovnako ako on. Chcel som mu pomôcť. Nielen slovami, ale aj skutkom. Odišiel som za jeho ženou, kľakol si pred ňu, zopäl ruky a prosil.
- Netráp Ferinka. Chradne, odkedy sa nerozprávate. Prečo mu to robíš?
Na počudovanie, tiež si kľakla, zopäla ruky a rozplakala sa. - Tiež som z toho na nervy, že spolu nekomunikujeme.
- Takže to on nechce?
- On chce. Aj ja chcem. Ale mobil sa mi pokazil.
- Tak sa rozprávajte bez telefónu.
Vytreštila na mňa oči. - A to sa dá?
