Deň po zverejnení článku som sa ocitol v nemocnici a aj s lekármi sme mali plné ruky práce, aby som s písaním neprestal definitívne. Moje písanie im bolo pravdepodobne ukradnuté, v prvom rade im išlo o môj život. Tak sa mi marí, že v tej dobe som sa usiloval presne o to isté.
V nemocnici som zostal tri týždne. Dosť času na to, že som si mohol v hlave prehadzovať svoj problém. Tri týždne v nemocnici dokáže krásne zrelatívniť čas. Človek tam nemá toho veľa na práci a keď má čím rozmýšľať, tak to chtiac-nechtiac aj využije.
Relatívnosť času spočíva v tom, že som sa snažil vyhrabať z jamy pomocou dvoch operácií a štyroch vývodov, ktoré zo mňa vyťahovali nemoc. A medzitým vonku dažde vytápali, čo sa im postavilo na odpor, prebehli voľby a vo futbale to iskrilo vášňami. Všetko plávalo popri mne. Svet a ja sme nenašli k sebe cestu, nerozumeli sme si, každý sme žili iný čas.
Neustále som musel myslieť na to, čo sa mi stalo. A prečo. Akosi mi prišlo prirodzené,že na vine som si sám. Keby som nepokúšal osud, no ja som si nedal povedať, písal som o zápche a tak si ju privolal.
