K Ferovi si prisadol v krčme a od údivu, že od neho neodskočil, nadšene sa nechal pozvať na malé pivo a liter slivovice. Boli to Ferinove posledné peniaze, ktoré míňal. Nerobil to z dobrosrdečnosti, skôr zo zúfalstva. Bolo ich tak málo, žeby mu blahobytný život nezabezpečili.
- Si môj jediný kamarát v širokom okolí, - dojato prehodil zlodej.
- Ja som ti taká dobrosrdečná povaha.
- Všetko ti stonásobne vrátim. - Videl prekvapenú Ferovu tvár. - Netáram. Som zlodej.
Fero sa blažene usmial. - Radšej stotrinásobne, aby som mal aj na drobné výdaje.
- Bude, ako povieš, - bodro zvolal zlodej.
Napili sa. Fero sa poškrabal dlhým nechtom na malíčku po hlave. - Hm, zlodejov je plný svet. Väčšinou sú to babráci.
Chlap sa zatváril urazene. - Ja taký nie som. Patrím medzi špičku vo svojom odbore.
- Si ty fajnová partia.
- A ty?
Fero zdvihol a spustil plecia. - So mnou je to horšie. Robil som v živote desiatky prác, no ani v jednej som neuspel, nie to žeby som bol najlepší.
Zlodej dopil a bachol Fera po pleci. - Osud zariadil, že sme sa stretli. Okradol som stovky ľudí, peňazí som mal ako pliev, no ani jedného priateľa.
Objali sa a hneď aj vyrazili. Vybrali si najbližšiu poštu. Vnikli dnu. Rabovali a na ulicu vyvliekli dve plné vrecia.
- Musíme sa rozdeliť. Stretneme sa neskôr. Vymeníme si telefónne čísla.
Vymenili, na Ferov návrh si rozdelili aj vrecia. Aby zmiatli prenasledovateľov a aby sa im ľahšie utekalo.
Po hodine zazvonil Ferovi mobil. - Haló, to si ty? To som ja. Musíme sa ihneď stretnúť.
- Ešte je skoro, - syčal do telefónu Fero.
- Nie je. Omylom sme ukradli namiesto peňazí listové zásielky.
- Žiadny omyl. V mojom sú bankovky.
- Listy zahodím a s peniazmi sa rozdelíme. Sme predsa kamaráti.
- Na to zabudni! Konečne vieš, čo cítia ľudia, ktorých si okradol. Zmizni mi z očí. Teraz som na špici ja. Fero, zlodej na kvadrát.
